V noci konečne nemrzne. Pre zmenu bola búrka... Nevadí, stan vydrží veľa. Dnes sme chceli ísť na túru, ale chodník je zatvorený kvôli opravám. Tak všetko balíme, s kempom sa rozlúčime a nechávame peniaze pre majiteľa v krabičke – je totiž niekde na výlete. Prvé kroky dnešného dňa tak smerujú do blízkeho pobrežného letoviska Nubeena s krásnou bielou plážou. Svieti slnko a skoro ráno tam nikto nie je, ideálny čas na prechádzku!
 |
| Nubeena - White Beach |
 |
| Nubeena - White Beach |
 |
| Nubeena - White Beach |
S odsúdenými sa však ešte nelúčime. Neverili by ste, ale existuje ešte jedno miesto, kde posielali za trest najhorších väzňov z Port Arthur – uhoľné bane (Coal Mines) na opačnom cípe polostrova, neďaleko štátnej rezervácie Lime Bay. Z Nubeeny sem vedie kľukatá cesta vidiekom, dokonca pri prejazde rieky vidíme pelikána! Onedlho sme na mieste, nie je to ďaleko. Vstup do tejto historickej lokality je úplne zdarma, ale žiadny personál tu nepracuje. Prehliadkové okruhy vedú lesmi a môžeme si vybrať, koľko toho chceme vidieť.
 |
| Pelikán na rieke Saltwater River |
Hneď na začiatku chodníka prechádzame cez imitáciu banských chodieb so vchodmi do štôlní. Pozdĺž stien je upevnená reťaz, na ktorej sú zaznačené míľniky banskej činnosti v tejto oblasti. Jedna z tabuliek hovorí, že v roku 1837 tu pôsobil akýsi Dr. Lhotsky (nedalo mi to, na nete som neskôr našla, že to bol európsky vedec John Lhotsky narodený v Ľvove a podieľal sa na mnohých výskumoch v Sydney i Tasmánii – viac o ňom
nájdete tu). Následne vyjdeme na voľné priestranstvo so zrúcaninami budov, pri každej sú informačné tabule s popisom, na čo slúžili. Všetci najprv boli sústredení v jednej centrálnej budove – dole boli bunky pre odsúdených, hore spoločné priestory a izby pre vojakov a personál. Neskôr, ako ľudia pribúdali, pristavili sa chatky, veliteľské domy, domy pre personál a vojakov a ďalšie budovy s rozličnými funkciami. Keďže tu bol obrovský problém s morálkou a správaním sa väzňov, vybudovali sa podzemné samotky z kameňa a tehál, kam odsúdených zatvárali za trest aj na 30 dní. Zbehneme na pláž, kde kedysi kotvili lode, aj vyššie do lesa, kde vidíme jamu po hlavnej šachte a banské relikty. Tieto uhoľné bane mali neslávny koniec. Zavreli ich z dôvodu neziskovosti (uhlie bolo nekvalitné) a rozmáhajúceho sa problému s homosexualitou väzňov... Chvíľu po zavretí baní ako trestaneckej lokality tu ťažila jedna súkromná spoločnosť, ale aj tá to nakoniec vzdala. Miesto je opustené od roku 1901.
 |
| Coal Mines |
 |
| Tabuľka so spomínaným Dr. Lhotskym |
 |
| Coal Mines |
 |
| Coal Mines |
 |
| Coal Mines |
 |
| Chodba so vchodmi do ciel väzňov |
 |
| Tunel so vchodmi do samotiek |
 |
| Pozostatky banskej činnosti |
 |
| Pozostatky banskej činnosti |
Na parkovisku si robíme rýchly obed a nateraz históriu odsúdených nechávame za sebou. Tasmanov polostrov je známy totiž ďalšími zaujímavosťami, a to pozostatkami z pradávnych čias – skalnými útvarmi vytvorenými morom. Vraciame sa do blízkosti Port Arthur, neďaleko neho je jaskyňa zvaná Remarkable Cave. Chodí tu veľa turistov, na parkovisku je rušno. K jaskyni vedie z parkoviska chodník, dá sa zvládnuť za pár minút. Samotná jaskyňa je vymytá burácajúcimi vlnami do pobrežnej skaly a vlny cez ňu prechádzajú na malú pláž pod vyhliadkovou platformou. Pozoruhodná (čo znamená jej názov Remarkable) je jaskyňa kvôli tomu, že zo strany mora nemá jeden vchod, ale dva, a teda má tvar ypsilonu. Z vyhliadky to ale veľmi nevidno, predpokladám, že pri odlive by sa tam dalo pekne vojsť a vidieť to.
 |
| Pohľad z vyhliadky pri parkovisku |
 |
| Remarkable Cave |
Ešte sa nám nechce ísť preč a tak z parkoviska vyrážame chodníkom na opačnej strane k Maingon Blowhole, značka hovorí o 1,5-hodinovej túre (my sme to stihli za hodinu). Chodník je dosť piesčitý, nejde sa po ňom ľahko, ale onedlho sme pri nej. Blowhole je diera v skale, ktorú vymyla voda a spravidla cez ňu v určitých intervaloch vyprskáva voda zdola nahor – niečo na spôsob gejzíru. Táto, pri ktorej sme boli, sa mi zdá príliš vysoko, neviem, či tu ešte voda vonku vychádza. Ale je to zaujímavé a trochu nebezpečné, nie sú tu totiž žiadne zábradlia ani iné zábrany. Cestou späť skoro stúpim na ježuru, bojí sa nás a o chvíľu zmizne vo vresovisku.
 |
| Maingon Blowhole |
 |
| Maingon Blowhole |
 |
| Ježura - Echidna |
Odtiaľto sa už pomaly vraciame smerom na sever. Stále sme však nevideli všetko – tesne pred Eaglehawk Neck sa nachádzajú ďalšie skalné útvary: Devil's Kitchen (Diablova kuchyňa), Tasman Arch (Tasmanov oblúk), Tasman Blowhole a Fossil Bay (Zátoka skamenelín). Každý z nich má svoje čaro a za hukotu vĺn tu trávime príjemný podvečer. Keď sa k nim chce človek dostať, musí prejsť cez mestečko Doo Town – všetky domy tu majú meno obsahujúce „doo“. Je to celkom vtipné, jeden sa napríklad volá Yabba Dabba Doo :).
 |
| Tasman Arch |
 |
| Devil's Kitchen |
 |
| Fossil Bay |
Na dnes stačí, ideme spať. S bezplatnými kempami je to tu trochu slabšie, tak spíme na lúke vedľa hotela Dunalley. Ako inak, nikto tu okrem nás nie je...
Ráno sa pár kilometrov vraciame k Eaglehawk Neck a Pirate Bay (Zátoka pirátov). Tento uzučký pás zeme v mori spája Tasmanov polostrov s polostrovom Forestier a spomínala som v minulej časti, že sa k nemu ešte dostaneme. Prečo? Bola tu totiž takzvaná Psia línia (Dog Line) a znamená to, že po celej šírke tohto priesmyku (a dokonca i na platformách v morskej vode) boli rozmiestnené hladné agresívne psy. Čiže keď sa väzeň z Port Arthur rozhodol utiecť po pevnine, dostal by sa iba sem. Buď by ho roztrhali psy, alebo by ho - v tom lepšom prípade - chytili vojaci.
 |
| Socha pripomínajúca Psiu líniu |
Hneď vedľa vidíme poslednú zaujímavosť Tasmanovho polostrova – Tessellated Pavement (Mozaikový chodník). Je to skalný breh mora, ktorý vďaka vode a erózii kameňov vyzerá ako pravidelná kamenná dlažba z kvádrov. Takto ráno, pod mrakom a za hukotu vĺn vyzerá viac než pôsobivo.
 |
| Tessellated Pavement |
 |
| Tessellated Pavement |
Odtiaľto už frčíme do Hobartu! Hobart je hlavným mestom Tasmánie. Od polostrova k nemu vedie príjemná cesta postavená v mori a o jedenástej už prechádzame 60 metrov vysoký Tasmanov most v jeho centrálnej časti. V roku 1975 sa tu odohrala katastrofa – loď vrazila do pylónov mosta a časť mosta spadla na ňu spolu s niekoľkými autami. Z mesta sme trochu vyšokovaní, keďže posledných pár mesiacov žijeme v miernej izolácii s minimálnym počtom áut i ľudí :). Ale nakoniec bez ujmy zaparkujeme pri prístave vedľa centra a ideme teda spoznávať Hobart.
 |
| Cestou do Hobartu |
 |
| Výjazd na Tasmanov most |
Vedľa prístavu sa nachádza Tasmánske národné múzeum a galéria. Vstupné je zadarmo, resp. dobrovoľný príspevok, čo je podľa mňa super. Sú tu nejakí školáci na exkurzii a pár turistov, s návštevnosťou asi problém nemajú. Jednotlivé výstavy sú tematické – venované faune, flóre i geológii, aborigénskej histórii... Najviac sa nám páčili zvieratá, pôsobivá inštalácia venovaná vyhubeniu domorodcov bielymi prisťahovalcami a výstava venovaná Antarktíde. Práve Hobart je totiž miestom, odkiaľ do Antarktídy smerujú expedičné výpravy. V múzeu by sa dal stráviť celý deň a nenudili by sme sa. A svoje si tu nájdu aj milovníci umenia. Za umením je však lepšie zájsť do svetoznámej galérie MONA, my sme tam však kvôli málu času nešli.
 |
| Prístav v Hobarte |
 |
| Tasmánsky tiger v národnom múzeu |
V múzeu sme riadne vyhladli. Dnes mám narodeniny, tak si doprajeme – ideme na seafood (morské plody) a pivo do jedného z bistier v prístave. Je to výborné, po konzervách a ryži fakt príjemná zmena - škoda, že sú tu reštaurácie také drahé... Potom si prezrieme samotný prístav, priľahlé stavby, centrum mesta a slávnu štvrť Salamanca s množstvom umeleckých obchodíkov a kaviarní. Každú sobotu sa na námestí koná trh s povestnou atmosférou. Aj dnes, hoci je streda, je tu veľmi príjemne, ľudia popíjajú kávu či pohár vína a debatujú – v Austrálii to až tak často nevidieť, ľudia tu nie sú takí kaviarňoví vysedávači ako my :).
 |
| Námestie Salamanca |
 |
| Centrum mesta |
Nad Hobartom sa týči hora Mt Wellington, ktorá tvorí samostatný národný park. Hore sa však dá vyjsť autom, ak máte šťastie a nie je práve zlé počasie alebo niečo neopravujú – po ceste míňame plno závor. Dá sa tam samozrejme ísť aj pešo a to z ktorejkoľvek úrovne, turistických chodníkov je tu veľa. Míňajúc šialených vodičov na úzkej strmej ceste plnej zákrut nakoniec šťastne vyjdeme hore. Strašne tu fúka, sme v oblakoch a tak sa výhľad každú chvíľu mení. Vrchol má nadmorskú výšku 1270 metrov (Hobart má v centre cca 19 m n. m.). Na zemi je dokonca trocha snehu. Pokocháme sa výhľadom, urobíme fotky a znova sa zvezieme dolu.
 |
| Mt Wellington |
 |
| Výhľad na Hobart a okolie |
 |
| Mt Wellington - výhľad na Hobart a okolie |
Zasa začína pršať. Dnes ešte musíme nájsť kemp, vybrali sme jeden v lese neďaleko Geevestonu. Smerujeme ďalej na juh, cez údolie Huon Valley. Pomaly sa stmieva a my ešte netušíme, že dnešný deň sa tak skoro neskončí...
Komentáre
Zverejnenie komentára