Prales Tarkine

   Na ďalších krátkych výletoch spoznávame blízku divočinu zvanú Tarkine, aborigénsky Takayna. Táto oblasť má 447 000 hektárov a je najväčším nechráneným územím miernych dažďových pralesov v Austrálii (nechránené = nie je národným parkom). Dá sa spoznať najlepšie prejdením tzv. Tarkine Drive – Cesty cez Tarkine, ku ktorej majú v infocentrách mapky s vyznačenými zaujímavými miestami. Videla som dve verzie týchto mapiek – jedna je podrobnejšia, na menšom území; druhá zobrazuje väčšie územie, ale zaujímavostí je tam vyznačených menej. Striktne sa plánikov nedržíme, uvidíme podľa času a počasia, čo sa nám podarí prejsť.

Jedna z verzií Tarkine Drive

   Zo Smithtonu smerujeme na západné pobrežie po poslednom úseku diaľnice Bass Highway. Míňame Tarkine Forest Adventures, ale nezastavujeme. Sú tam hlavne platené aktivity, ako napr. jazda lesom na štvorkolkách, zjazdová dráha, prenájom bicyklov – čo pre nás momentálne nie je priorita, a tak pokračujeme smerom na Marrawah. Za mestečkom Marrawah schádzame na štrkovú cestu k pobrežiu, chceme si pozrieť West Point – najzápadnejší bod Tasmánie. Skoro nikto tu nie je, vlny sú riadne veľké, prechádzame sa po pláži. Kúsok ďalej objavujeme pekné skaly a keďže slnko svieti, rozhodneme sa chvíľku ostať a skúsiť chytiť rybu z mora. Nepodarilo sa, tak aspoň všetko odfotíme, dáme si sendvič a ideme ďalej.

West Point



West Point

   Ďalšou zastávkou je Edge of the World (Roh sveta) pri ústí rieky Arthur River do mora. V tomto mieste sa vraj pobrežia dotýka najdlhší pás morskej vody bez pevniny (od Južnej Ameriky!), čo spôsobuje strašne silný vietor, ktorý vyformoval pobrežie do ostrých skál. Fúka tu naozaj dosť, a väčšie vlny som zatiaľ v živote nevidela. Okolie pozorujeme z vyhliadky s informáciami  o Aborigéncoch a vlny aj zo skál pri vode. Je tu tiež možnosť prejsť si pár chodníkov po pobreží – keďže počasie bohvieaké nie je a nemáme tak veľa času, pomaly sa pohneme smerom na juh.

Edge of the World

   
     Zastavujeme pri infopointe Couta Rocks. Sme hladní, tak zahneme na štrkocestu ku brehu mora a o pár minút sme pri pobrežných skalách rovnakého názvu. Na plynovom variči si spravíme rýchly obed, poskáčeme po skalách a pozorujeme vodu – vidíme rybičky a dokonca sépiu. Mimochodom, používanie otvoreného ohňa je v tejto oblasti takmer všade zakázané - je to územie, kde ľahko vznikajú obrovské lesné požiare. Oddýchnutí pokračujeme po okruhu už späť na Smithton. Cestou vidíme veľa dopravných značiek upozorňujúcich na výskyt zvierat, hlavne tasmánskeho diabla. V týchto úsekoch sú kvôli nim mierne spomaľovače. Stojíme ešte pri Kannunah Bridge a na blízkej vyhliadke Sumac Lookout, kde stretávame troch mladých Nemcov. Nemcov je v Austrálii na Work&Holiday celkom dosť, vraj ich spoznáte podľa toho, že sa s nikým nebavia a neusmievajú sa :). Z vyhliadky máme výhľad na údolie rieky Arthur River. Keďže dnes nenocujeme vonku, vraciame sa domov. 

Arthur River z mosta Kannunah Bridge



Pohľad z vyhliadky Sumac Lookout

  Pri prvej príležitosti sa do Tarkine vraciame a tentokrát toho vidíme ešte viac. Zrána si ideme dať trojhodinovú túru cez les. Chodník sa volá Balfour Track a kedysi slúžil zlatokopom a nákladným oslom ako cesta do banského mestečka Balfour. Necháme auto na parkovisku a vyrážame, avšak po desiatich minútach strácame chodník... Vraciame sa na začiatok a rozhodneme sa ísť z druhého konca, parkoviska pri ceste o pár kilometrov ďalej. Na druhý pokus sa nám túričku podarí zvládnuť v časovom limite aj s občerstvením :). Stretli sme len tri tety a les je veru krásny. Všetko zelené, všade machy, huby... a výborný vlhký vzduch s arómou starého dreva.

    Pokračujeme ďalej, na chvíľočku sa opäť pokocháme výhľadom na vyhliadke Sumac Lookout a potom prídeme k oddychovej zóne pri rieke Julius River. Je tu plno ľudí, dnes je Veľkonočná nedeľa, tak všetci piknikujú, grilujú... Ideme sa radšej prejsť. Sú tu dve krátke trasy, vyberieme si polhodinovú okolo rieky. Oplatilo sa, vidíme vtákopyska! Tešíme sa, tu v Tasmánii všetci vtákopysky zbožňujú a je to hádam najčudnejšie zviera na svete. Je to totiž vajcorodý cicavec a ešte aj žije vo vode! O kúsok ďalej nás prekvapia mäkké schody vysekané priamo do svahu.



Pri rieke Julius River

     Opäť sadáme do auta a o chvíľku už sme zasa v lese, mierime k jazeru Lake Chisholm. Je to sinkhole – po slovensky „závrt“ zaplavený vodou. Chodník k jazeru lemujú staré stromy. Sme tu zasa sami (to sa bude neustále opakovať, v Tasmánii má človek strašne často pocit, že nikto iný na planéte neexistuje :)). Pri jazere sa pokocháme jeho zrkadlovou hladinou. Stihli sme to práve včas, začína pršať, a tak sa vrátime k autu a vyrážame za ďalšou zaujímavosťou. Tou je vyhliadka na pláne Dempster Plains. Tieto pláne boli kedysi vytvorené a udržiavané Aborigéncami, ktorí ich pravidelne vypaľovali. Tým jednak vyháňali zvieratá, ktoré na úteku pred ohňom lovili, a dvojak po požiari narástla nová pastva pre zvieratá a znemožnilo sa rastu lesa, v ktorom by pre nich vhodné podmienky neboli. Je fascinujúce, ako si už v tých časoch vedeli poradiť. Táto praktika sa nazývala „farmárčenie horiacou palicou“.



Lake Chisholm



Lake Chisholm



Výhľad na Dempster Plains

   Pomaly sa vraciame domov. Cestou vidíme malý zaplavený závrt hneď vedľa cesty a most Tayatea Bridge. V tejto oblasti sú ešte vodopády Wes Beckett Falls a vrchy Milkshake Hills, avšak kvoli masívnym požiarom sú trasy uzavreté, kým sa príroda trochu zregeneruje – takže sa tam momentálne nedostaneme.



Sinkhole - zaplavený závrt pri ceste

   Celé územie Tarkine pralesa je veľmi zaujímavé a mimo turistického ruchu. Prebieha snaha o jeho začlenenie do schémy národných parkov alebo o zaznamenanie ako územie svetového významu, čo by znamenalo vyššiu ochranu a určite by to bolo len pozitívne :).