Po stopách odsúdených, časť druhá

Ráno vstávame skoro. Opäť trochu mrzne, ale je to lepšie ako včera. Stan s malou dušičkou nechávame v kempe a po štandardných ranných úkonoch pomaly vyrážame. Na parkovisku stretávame dvoch chalanov, ktorí pracujú na oprave blízkeho turistického chodníka a už stihli byť na rybách. Chcú nám podarovať polku čerstvého tuniaka, ale hoci vyzerá výborne, musíme odmietnuť – nemáme si ho kde uvariť ani uskladniť. 

Onedlho prichádzame do Port Arthur, sme tu medzi prvými. V cene vstupného máme úvodnú prehliadku so sprievodcom o pol desiatej, voľný vstup do všetkých budov a expozícií (je ich asi 30) a od jedenástej do cca jednej prepravu trajektom a prehliadky Ostrova mŕtvych a polostrova Point Puer, kde bolo väzenie pre chlapcov.  

Ako vlastne Port Arthur vznikol a na čo slúžil? V časoch, keď britská koruna potrebovala osídliť svoje kolónie, niekto dostal nápad do týchto zemí prepravovať odsúdených. A tak sa mohlo stať, že muži, ženy i deti, ktorí spáchali rôzne zločiny, od vrážd až po krádež sviečok alebo kúska chleba kvôli hladu, dostali ako trest napríklad 7 rokov väzenia a transport do Tasmánie, vtedajšej Van Diemenovej zeme. Odsúdených naložili na loď a po dlhej plavbe ich vysadili v úplne neznámej krajine. Väzenia boli oddelené. Ženy a dievčatá putovali do fabrík v mestách Ross a Hobart, muži a chlapci do Port Arthur. Port Arthur vznikol v roku 1830, najprv tu odsúdení ťažili drevo pre potreby vlády a o pár rokov neskôr tu posielali opakovane vyčíňajúcich jedincov za trest. Vtedy ujo menom Jeremy Bentham vymyslel model nápravného väzenia, kde sa odsúdených snažili rôznymi spôsobmi začleniť do spoločnosti a niečo ich naučiť. Okolo roku 1840 bol Port Arthur komplexným sídlom, kde žilo viac ako 2000 odsúdených spolu s vojakmi, civilným personálom a neskôr aj “slobodnými usadlíkmi” – čiže tými, ktorí prišli do kolónie z vlastnej vôle.

Transporty sa skončili v roku 1853 a keď sa v roku 1877 Port Arthur úplne zavrel, veľa budov bolo demontovaných (materiál sa použil na iné stavby) alebo zničených požiarmi. Miestni sa snažili postaviť tu nové mesto, ale keďže takmer okamžite sem začali prúdiť turisti, niektoré budovy sa zmenili na múzeá, obchody i hotely a oblasť začala zarábať na turistickom ruchu. Dokonca to bola vraj obľúbená destinácia na trávenie medových týždňov :).  

Dnes dostanete dvojdňovú vstupenku, mapku, informačný leták, visačku na krk a môžete sa voľne pohybovať po jednotlivých budovách. V niektorých sú zriadené aj kaviarne (keďže šetríme, jedlo sme si doniesli). Dojem trošku kazí prebiehajúca rekonštrukcia infocentra, ale berieme to ako daň za mimosezónu a malé množstvo návštevníkov – čo nám umožňuje pohodlne si všetko pozrieť. 

Vstupná prehliadka je zaujímavá, sprievodca oduševnene vysvetlí základnú históriu i funkciu hlavných budov. Po nej máme do odchodu trajektu trochu času, tak si pozrieme ruiny najväčšej budovy – hlavnej väznice. Predtým slúžila ako mlyn so sýpkou a až následne bola upravená na trojposchodové väzenie: dolné poschodia boli určené pre horších väzňov v celách, na vrchnom poschodí bývali lepšie sa správajúci väzni v izbách. Štandardne mali väzni na nohách okovy s reťazami a tak sa mohli pohybovať po okolí, ale ujsť veľmi nebolo kde – v lesoch by sa ľahko stratili a dobehli by iba po úzky priesmyk Eaglehawk Neck (k tomu sa ešte dostanem neskôr) a v mori by ich čakala rýchla smrť. Pred väznicou na voľnom priestranstve boli dielne, kde sa odsúdení učili remeslám – tesárčine, obuvníctvu, kováčstvu a pod. V tých časoch sa tu vyrábalo množstvo tovaru pre celú Tasmániu. 

Port Arthur - pohľad od mora, v popredí hlavná väznica



Hlavná väznica



To, čo zostalo z dvoch väzenských ciel

Aké by to bolo väzenie, keby nemalo samotky? Tie sú sústredené v ďalšej budove a odsúdení sa tam dostali kvôli rôznym priestupkom. V celách trávili 23 hodín denne a tú jednu mali na cvičenie a pobyt na čerstvom vzduchu – sami, v malom dvore ohradenom vysokými múrmi. Vo väzení so samotkami bolo zakázané hovoriť nahlas, spievať, či vydávať akékoľvek zvuky. Väzni mali na hlavách masku a na odeve číslo, ktorým ich oslovovali. Nikto im nehovoril menom. Povinne sa chodili modliť do jednej miestnosti, kde mali oddelené miesta tak, aby na seba nevideli a nemohli spolu komunikovať. Táto budova je asi najzaujímavejšia - tlmené svetlá, zariadené cely a zvukové efekty ako zametanie metlou, zakašľanie, škrípanie dverí a spev žalmov z modliacej miestnosti miestu dodávajú tú správnu ponurú atmosféru. Po nahliadnutí do niektorých ciel je cez „kukátko“ možné vidieť projekciu tváre väzňa a niečo si o ňom prečítať. 



Jedno zo štyroch krídel väznice so samotkami



Takto vyzerali oddelené časti dvora na jednohodinové pobyty



Ďalšie krídlo väznice



Samotka a podobizeň väzňa s maskou

Modliaca miestnosť s oddelenými miestami

Portréty odsúdených

Je skoro jedenásť a tak sa poberieme na trajekt. Najprv máme na programe Ostrov mŕtvych. Trajekt nás najprv trochu povozí, sprievodca povie nejaké informácie a ľudia si môžu dať kávu alebo iné občerstvenie. Na Ostrove mŕtvych vystupujeme spolu so sprevádzajúcim dôchodcom Timom. Samotný ostrov je maličký, no napriek tomu je tu pochovaných až 1100 ľudí, medzi nimi vojaci, civili i odsúdení. Tim sa v jeho výklade trochu stráca a preto mu veľmi nerozumiem. Ale ostrov je zaujímavý a náhrobky dobre zachované. Jeden príbeh však stojí za zmienku:

„Priamo na ostrove žil miestny hrobár. Kopal a staral sa o hroby a vraj vykopal aj jeden pre seba. Jednej noci z pevniny spozorovali signalizačné zariadenie na ostrove, ktoré mal hrobár použiť iba v prípade najväčšej núdze. Prišli teda po neho a hrobár im povedal, že mal zjavenie a už nikdy sa na ostrov nechce vrátiť... Vrátil sa tam nakoniec až po svojej smrti, keď ho pochovali v hrobe vykopanom ním samým.“



Obed na trajekte



Pohľad z trajektu:
vľavo Ostrov mŕtvych, vpravo Point Puer



Ostrov mŕtvych



Hroby na Ostrove mŕtvych

Onedlho sa presúvame na vedľajší polostrov, kde bývalo chlapčenské väzenie Point Puer. Z toho už ostalo len zopár kameňov, ale sprievodca Rob je perfektný, vykresľuje vtedajší systém fungovania veľmi presvedčivo a všetci ho počúvajú. Chlapčenské väzenie fungovalo asi 15 rokov a najmladší väzeň mal 9 rokov. Bolo známe svojím prísnym režimom, ale každý chlapec dostal vzdelanie a niektorí z nich aj prax v obchodovaní. Po čase bolo zatvorené kvôli nákladnosti – chlapcov bolo treba živiť a nebol z nich žiaden osoh, nakoľko nevedeli alebo aj nevládali pracovať. Ich transport bol teda zrušený a trest dostali vo svojej domovskej krajine. 



Point Puer



Bývalé sklady na Point Puer

Po poslednej krátkej plavbe trajektom sa vrátime do hlavného areálu. Prezeráme si luxusný veliteľský dom, strašidelné ruiny nemocnice (kde sa samozrejme ošetrovalo bez umŕtvenia), kostol, domy personálu i usadlíkov, doky, poštu, vládne záhrady a múzeum s rôznymi predmetmi z tých časov (je zriadené v budove bývalého blázinca). Prehliadky nám zaberú celý zvyšok dňa, ale všetko sme stihli a zajtra sa sem už nevrátime. 



Pracovňa veliteľa Port Arthur



Jeden z výhľadov na areál



Kostol



Kostol

Pohľad na nemocnicu



Aleja cestou z kostola

Ako poslednú sme si pozreli Memorial garden - záhradu pripomínajúcu masaker, kedy sa do Port Arthur po rokoch vrátil skutočný zločin. V jednu aprílovú nedeľu roku 1996 strelec vzal život 35 ľuďom a ďalších 19 zranil. Medzi nimi boli návštevníci i členovia personálu. Čo ho k tomu viedlo, som nezistila...

Pri vstupe sme obaja dostali kartu. Klasickú kartu zo sedmových kariet, pričom každá symbolizuje príbeh jedného väzňa. Tu sú tie dva naše:

„William Stewart bol 19-ročným navíjačom bavlny zo škótskeho Glasgowa, ktorého v marci 1827 odsúdili za krádež zväzku sviečok na 7 rokov a transport. Najprv bol v inej lokalite, do Port Arthur ho poslali za útek do bušu a strieľanie mušketou na jeho veliteľa... Ako navíjač bavlny tam veľké uplatnenie nemal, tak musel vykonávať ťažké manuálne práce. Práve táto práca sa pravdepodobne podpísala na jeho zdraví a preto bol v roku 1835 presunutý do miestnej nemocnice, kde ako 26-ročný zomrel. Je pochovaný v neoznačenom hrobe na Ostrove mŕtvych.“

„John Blake pochádzal z írskeho Dublinu, mal 23 rokov a pracoval ako domáci sluha i vojak. Odsúdili ho v roku 1830 za zbehnutie z 22. pluku a následnú 5-ročnú absenciu. Dostal 7 rokov a transport do kolónie. Do Port Arthur ho poslali za napadnutie muža menom Henry Motram. John Blake bol chlapom, ktorý zanovito odmietal poslúchať rozkazy. Kým bol odsúdeným, dostal až 782 rán bičom, 267 dní strávil na samotke a takmer štyri roky musel pracovať v reťaziach. Väčšinu týchto trestov dostal počas pobytu v Port Arthur. Iróniou je, že keby vedel držať jazyk za zubami, dostal by prácu ako dozorca – veľký počet dozorcov tu totiž tvorili bývalí vojaci z radov odsúdených.“

Keď som odchádzala do Tasmánie, občas mi niekto povedal: „Bóóže, veď tam kedysi vozili tých najhorších vrahov a násilníkov!“. Po trochu podrobnejšom nahliadnutí do nie až tak dávnej histórie však musím skonštatovať, že sa na tomto dnes malebnom, ale kedysi riadne obávanom mieste niektorí ľudia ocitli aj za úplne drobné prečiny. A veľakrát možno kradli kvôli tomu, že mali hlad alebo im bola zima... Trest v podobe transportu od domova a rodiny do neznámej, nehostinnej krajiny je podľa mňa omnoho horší, ako si ktokoľvek z nás dokáže predstaviť. Koniec koncov, väčšina dnešného obyvateľstva má predkov práve z radov odsúdených. Dokonca aj náš šéf. A sú to úplne normálni ľudia, majú rodiny, chodia do práce a zákony sa tu dodržujú určite dôslednejšie ako u nás doma... 

Opäť o niečo múdrejší sa s Port Arthur lúčime a mierime do kempu. Stanu sa nič nestalo, na saunu však musíme chvíľku počkať, predbehli nás miestni. O pár hodín sa však vyhriati balíme do spacákov a tešíme sa na ďalší deň na Tasmanovom polostrove.