Po stopách odsúdených, časť prvá

Záleží od Vášho uhla pohľadu: Alice McCabe mohla byť príkladnou väzenkyňou, ktorá našla lásku v kolónii, alebo nevinným dievčaťom, ktoré vymenili z vlastníctva vlády do súkromného vlastníctva prostredníctvom sobáša.

Odsúdenú na 15 rokov za krádež a rozbitie okien, Alice opísali ako pestúnku z Írska, ktorá vie čítať. Mala len 18 rokov, keď prišla do Van Diemenovej zeme (dnešnej Tasmánie) v októbri 1850. Jej tunajšie záznamy neuvádzajú žiadne priestupky, ale spomína sa v nich Alicino umiestnenie v ženskej fabrike v meste Ross v marci a apríli 1853. Miestne noviny „Launceston Examiner“ však tvrdia, že v Rosse už bola dva roky predtým (1851) – vyšiel v nich totiž nasledovný článok:

„V stredu dvadsiatehosiedmeho augusta sa v meste Ross slávila svadba. Uchádzačmi o manželskú poctu boli Patrick Clark a Alice McCabe. Okolnosti celej záležitosti sú trochu zábavné: Pred niekoľkými týždňami Clark, ktorý je miestnym pastierom, čakal na doktora v ženskej fabrike. Doktor sa ho spýtal, o čo ide a Patrick mu odpovedal: „Chcem manželku. Môj kamarát tu jednu pred dvanástimi mesiacmi zohnal a ukázala sa mu byť dobrou ženou.“ Doktor mu s pohotovou ochotou povedal: „Nebojte sa, môžem Vám ju zabezpečiť!“ Po ženu dal hneď poslať a predstavil ju žiadateľovi. Ten po dvojminútovom skúmaní ženy svojimi prenikavými očami zvolal so súhlasným úsmevom: „Pane, myslím si, že je skvelá. Vezmem si ju!“ Nuž bola požiadavka postúpená vláde a po súhlase príslušných autorít a zvyčajnej zákonnej čakacej dobe boli strany spojené ako muž a žena. Clark vyzeral byť so svojím obchodom nadmieru spokojný.“

Zo záznamov sa zistilo, že Alice a Patrick sa zobrali 27. augusta 1851, len 15 dní potom, ako bola ich žiadosť schválená. Po sobáši zostali žiť v oblasti mesta Ross a mali najmenej tri deti – volali sa Patrick James, Anne a Erin. Alice prežila svojho syna, ktorý zomrel na Štedrý deň roku 1884 vo veku 23 rokov. Samotná Alice zomrela 11. októbra 1891 a je pochovaná na rímskokatolíckom cintoríne v meste Ross. Patrick zomrel o štyri a pol roka neskôr.

Alice je len jedna z tisícok odsúdených, ktorí boli v časoch kolonizácie do Tasmánie prepravení. Nie je to až tak dávno, čo tento proces prebiehal, a tak je história veľmi dobre viditeľná - až máte pocit, že ste jej súčasťou. Práve história odsúdených je to hlavné, čomu sa budeme venovať na 7-dňovom výlete po juhu Tasmánie. Okrem toho však určite zažijeme mnoho iného!

Príbeh Alice sme si prečítali v budove bývalej ženskej fabriky pre odsúdené v meste Ross. Ešte predtým nás však neminula niekoľkohodinová cesta zo severu, pričom za Launcestonom smerom na juh farmy s kravami vystriedali farmy s ovcami, ráz krajiny sa zmenil z lesov na rovinaté pasienky a keď sme prešli prvé, európsky vyzerajúce historické mesto Campbell Town s murovanými kostolmi a impozantným červeným mostom, vedeli sme, že to bude stáť za to. Ross je kúsok od Campbell Town a históriu tu vidno na každom kroku. Mesto bolo významným bodom na trase z Hobartu do Launcestonu (cesta prepájala južný prístav ostrova so severným) a preto sa tu zriadila základňa vojakov, ktorí mali dohliadnuť na bezpečnosť pocestných i prepravovaného tovaru. Neskôr zo základne vyrástlo mestečko a z tých čias sa zachovali vojenské i civilné kamenné domy, tri murované kamenné kostoly (tu v Tasmánii je to naozaj nezvyčajné, takmer všetky stavby sú totiž z dreva a kostoly vyzerajú iba ako väčšie domy) a krásny kamenný most cez rieku s vytesanými vzdialenosťami v rímskych čísliciach do Hobartu i Launcestonu. Okrem toho tu nájdeme historický cintorín a už spomínanú fabriku, kde pracovali odsúdené ženy. Druhá bola v Hobarte, muži mali samostatné väzenia a pracoviská. Samotný vstup do fabriky (teda do toho, čo z nej zostalo) je zadarmo a nikto tam nie je (ani nejaký dozor, večer to asi niekto z mesta zamkne). Výstava sa snaží priblížiť vtedajší režim odsúdených a životné príbehy niektorých z nich, ale aj personálu. Na dvore sa pasú ovce. Ak by bolo tých zaujímavostí málo, mesto dokonca leží presne na  štyridsiatejdruhej rovnobežke! Zdržali sme sa tu celkom dlho a dni sú krátke, ideme hľadať kemp. Jeden je neďaleko, ale keď stúpame do kopcov, už nám je jasné, že v noci asi bude zima... 

Červený most v Campbell Town

Ross - nápis na moste



Kamenný most v meste Ross



Ross - jeden z kostolov



Pozostatok ženskej fabriky pre odsúdené,
dnešné múzeum (Ross Female Factory)



Ross - hlavná ulica s alejou

Tušenie potvrdí snehový poprašok na ceste. Kempujeme na mieste zvanom Dago Bay pri Interlaken, medzi dvomi veľkými jazerami Lake Sorell a Lake Crescent. Našli sme ho trochu ťažšie: kemp je obrovský, ale poprerastaný stromami. Kedysi s ním zrejme mali veľké plány – dnes vyzerá vcelku zanedbane.  Spíme na mieste B22, okrem nás tu nikto nie je. Nečudo, vonku mrzne a tak sa pred spaním zohrejeme trochou vína a ohňom, zababušíme sa a ideme spať. 

Tasmánsky sneh



Tasmánsky sneh

Ráno je stan zamrznutý a všetko vonku tiež. Po raňajkách a balení si ešte pozrieme jazerá a zisťujeme, že sú obľúbené hlavne rybármi. Dve zaujímavosti: kapra tu lovia ako škodnú a likvidujú ho, nikto ho neje; v oboch jazerách nájdeme druh ryby s názvom The Golden Galaxias, ktorý nežije nikde inde na svete. Pomaly schádzame naspäť na hlavný ťah a cestou vidíme neuveriteľné scenérie, omrznutú krajinu a rannú plaziacu sa hmlu v dolinách, kde-tu stáda oviec a staré drevené chatrče.

Ráno v kempe Dago Bay



Zamrznuté jazero Lake Sorell



Cestou z Interlaken do Oatlands

Prvou dnešnou zastávkou je historické mesto Oatlands. Taktiež bolo kedysi vojenským, ale aj administratívnym sídlom. Stavby sú veľmi dobre zachované, prezeráme si budovu radnice, bývalého súdu, žalár (dnes je v jeho dvore mestský bazén :)). Veľmi pekné sú historické domy na hlavnej ulici – ak by na ceste nebol asfalt, dopravné značky a zopár moderných prvkov, človek sa cíti ako v 19. storočí. Priamo v meste sú aj jazerá. Najväčšou dominantou je však stále funkčný mlyn Callington, kde sa dá i dnes zomlieť obilie na múku! 

Domčeky na hlavnej ulici v Oatlands



Oatlands - Callington Mill. V popredí múr postavený z naukladaných skál bez muriva, stavali ho iba ženy.



Oatlands. Vpravo je radnica



Oatlands - bývalá budova súdu

S diaľnicou sa lúčime a odbočujeme do doliny zvanej Coal Valley. Romantické pohľady nás neopúšťajú, cesta sa vlní pomedzi kopce s pasúcimi sa ovcami a svahy pokryté olivovými a ovocnými sadmi. Onedlho prídeme do mesta Richmond – ďalšie z tých historických na juhu Tasmánie. Je nedeľa a v meste prekvapivo rušno, všade je plno ľudí. Čoskoro zistíme, že sa dnes koná akýsi jarmok, na ulici i v mestskej hale vidíme trh so všetkým možným. Pristavíme sa pri pani ponúkajúcej na ochutnávku koláče. Sú vynikajúce (to je nezvyčajné, oni tu totiž podľa mňa vôbec nevedia piecť) a pani vraví, že jeden z nich je starý ruský recept. Má slovanský prízvuk, spýtam sa teda:

„Pochádzate z Ruska?“

„Nie, my sme s Ukrajiny, ale už dlho sme preč. Žili sme na Novom Zélande a teraz tu v Tasmánii, pri Hobarte.“

„Naozaj? My sme zo Slovenska.“

Pani sa viditeľne poteší a pýta sa odkiaľ presne sme. Zvolen nepozná, ale keď poviem, že ja som z Popradu, tak sa jej rozžiaria oči. 

„Och Poprad. Veľakrát som bola vo Vysokých tatrách. Chodili sme sa tam lyžovať. Strašne mám rada aj Kežmarok, Spišskú Novú Ves. A Bardejov, ten je krásny. Aj Košice. Ešte stále je u vás tak pekne?“

Vravím, že áno. Že pribudli nejaké moderné stavby, ale krásne je tam vždy. Do debaty sa zapojí aj jej manžel a ešte sa chvíľku rozprávame od tom, čo tu robíme my. Potom sa už rozlúčime. Z tohto stretnutia som bola namäkko ešte tak asi dva dni, ani neviete, ako človeku dobre padne, keď 16 000 kilometrov od domova stretne niekoho, kto jeho domov pozná... 

V meste sa ešte poprechádzame, pozorujeme ľudí, ako kŕmia vtáky na rieke, piknikujú, chytajú ryby. Spolu so svietiacim slnkom je atmosféra výborná. Nečudo, že Richmond je veľmi obľúbeným miestom. A čo sa tu dá ešte robiť? Je tu bývalá väznica (neboli sme, vstup stál 9 dolárov), kamenné kostoly, historický cintorín a najstarší kamenný most v Austrálii!

Richmond - najstarší most v Austrálii



Richmond



Richmond - historický cintorín

Obedujeme už v neďalekom meste Sorell, ktoré je križovatkou troch hlavných ciest – do Hobartu, na východné pobrežie a na Tasmanov polostrov, ktorý je jednou z turisticky najvýznamnejších oblastí Tasmánie. A práve tam smerujeme aj my. Prechádzame cez Dunalley, kde bol vytvorený umelý kanál pre plavbu lodí, čím sa výrazne skrátila doba plavby z východného pobrežia do Hobartu; podľa infotabule je to jediný účelovo vytvorený morský prieplav v Austrálii - volá sa Denison Canal. Mostom ponad prieplav prejdeme na polostrov Forestier Peninsula a jeho koncom je zároveň začiatok už spomínaného Tasmanovho polostrova. Spájajú sa v mieste zvanom Eaglehawk Neck. Nad ním je vyhliadka Tasman Lookout, z ktorej Tasmanov polostrov vidíme a vyzerá super! Zase úplne iná príroda ako na zvyšku ostrova. Podvečer prídeme k hlavnému cieľu výletu: historickej lokalite Port Arthur – je to bývalé sídlo pre odsúdených privezených z Európy. Celý areál zahŕňal nielen väzenie, ale množstvo budov s rozličnými funkciami, kostoly, veliteľské domy, prístav, Ostrov mŕtvych a polostrov, kde boli väznení odsúdení chlapci. Kupujeme na zajtra lístok zahŕňajúci všetky budovy, vrátane plavby trajektom na Ostrov mŕtvych a na polostrov Point Puer (chlapčenské väzenie). K lístkom vyfasujeme mapku areálu spolu so sprievodnými informáciami. Samotný lístok stojí  69 dolárov/osoba, ale tentokrát nám nie je peňazí ľúto – Port Arthur je jedno z najlepších miest, ktoré sa dajú v Tasmánii vidieť.  Sú aj lacnejšie varianty bez plavby, ale keď už tu človek je, prečo si to nepozrieť všetko, no nie?

Výhľad na Tasmanov polostrov z vyhliadky

Na dnes už stačí iba nájsť kemp. Vedie k nemu tradične štrkovka, ale na mieste nás čaká poklad v podobe trávnatého pozemku s poskakujúcimi klokanmi, ktorého majiteľ za pár dolárov umožňuje ľuďom prespať a prekvapenie – použiť saunu! Sauna je drevená búdka uprostred pozemku, treba si tam zakúriť drevom do piecky a potom všetko upratať, ale je to paráda. Vysaunovaní, najedení a príjemne unavení ideme spať. Zajtra nás čaká celý deň v Port Arthur!

Sauna v kempe 😉