Po ani nie mesiaci v Tasmánii a počiatočnom oťukaní máme prvé päťdňové voľno. Keďže naši šéfovia sú super, dávajú nám dosť voľných dní na spoznávanie krajiny a vždy pripoja pár tipov, kam sa vybrať. Stále je vonku celkom príjemne, je jeseň. Ráno balíme všetko možné do auta – keďže sa snažíme cestovať „low-cost“ (tak, aby nás to stálo minimum peňazí), berieme stan, spacáky, bedňu s jedlom (polievky, konzervy, predvarená ryža a iné suroviny, ktoré sa dajú rýchlo pripraviť na plynovom variči) a ostatné veci, ktoré budeme potrebovať. Nemáme karimatky, zoženieme ich niekde cestou. Vyrážame!
Keďže sa vždy snažíme mať zaujímavú aj cestu, po necelých 100 kilometroch pauzujeme na myse Table Cape. Stojí tu jeden zo sústavy majákov lemujúcich pobrežie. V lete je mys vraj krásny, sú tu tulipánové farmy. Zbehneme do mesta Wynyard, dopĺňame zásoby jedla a kupujeme pas do národných parkov. Áno, vstup do národných parkov je spoplatnený, je však možnosť vybrať si z viacerých typov pasov. Nám sa najviac oplatí kúpiť si pas pre auto, čo zahŕňa aj max. 8 ľudí (ročný do všetkých NP stojí 96 dolárov). Čochvíľa pokračujeme do Burnie, a až tu sa nám konečne podarí zohnať normálne lacné karimatky v K-marte. Z Burnie už smerujeme do vnútrozemia... Cesta je pomerne nudná, po pár dedinkách ideme dlho cez lesy, na odpočívadle si robíme obed z konzervy – prvý z mnohých na tomto výlete.
 |
| Maják na myse Table Cape |
 |
| Table Cape v lete (www.tasmania.australiaforeveryone.com.au) |
Nuda sa končí na prvej vyhliadke, kde vidíme široké údolie Vale of Belvoir s jazerom Lake Lea a v pozadí národný park Cradle Mountain-Lake St Clair, nazvaný podľa rovnomennej „kolískovej hory“ na severe a jazera, resp. plesa St Clair na juhu. Odtiaľto je to už len chvíľa do Cradle Valley, kde ideme najprv do infocentra. Na to, že je už skoro večer a mimosezóna, je tu stále plno turistov. Tento národný park je jedným z najnavštevovanejších v celej Tasmánii. Berieme si mapky, zajtra by sme chceli ísť hore na Cradle Mountain. Teta v infocentre nás však zruší s tým, že má strašne pršať, nech tam nejdeme a odporúča radšej ľahšie trasy a poriadne oblečenie. Nuž, uvidíme ráno. Stále je vidno a tak sa ideme aspoň prejsť k vodopádom Knyvet Falls, ktoré sú nedaľeko. Cestou naspäť už je šero a tak vyliezajú vonku tasmánske zvery – vidíme niekoľko pasúcich sa wombatov kúsok od cesty!
 |
| Výhľad na údolie Vale of Belvoir a Lake Lea |
 |
| Vodopády v Cradle Valley |
 |
| Wombat |
Potme sa vraciame k hlavnej ceste a hľadáme kemp. Pomáhame si moderne – appka Wikicamps je úplná paráda, podľa nej si vieme nájsť v mape najbližší kemp, ktorý by nám vyhovoval. Sú tam vyznačené platené kempy, ale aj neplatené – väčšinou je to nejaká lúka, breh pri jazere a pod. Nás samozrejme zaujímajú tie, ktoré sú zadarmo. Tento večer sme našli pár trávnatých miest pri lese, kam viedla dosť zlá poľná cesta. Prvý a veru nie posledný raz si pomyslím, že sme si mali kúpiť terénnejšie auto...nevadí, zatiaľ prežilo bez ujmy. Staviame stan a robíme si večeru. Zrazu máme spoločnosť – okolo nás sa motajú dve drzé vačice. Jednej dáme zvyšok polievky, bez váhania ho zje, očividne sú na ľudí zvyknuté :). Zababušíme sa do spacákov a ideme spať. Vonku začne pršať, ja ešte pozerám do stropu stanu a nie je mi všetko jedno. Potom si však uvedomím, že nás tu nemá čo zožrať, tak nakoniec zaspím...
 |
| Vačica |
Ráno počasie vydržalo, kým sme sa najedli a naložili veci do auta, a potom sa spustil lejak. Tak meníme turistické plány a kúsok po ceste sa vrátime, rozhodli sme sa ísť na juh. Objavujeme priehradu Mackintosh Dam. Neskôr zistíme, že priehrad je vo vnútrozemí naozaj veľa a sú kľúčovým zdrojom elektrickej energie pre Tasmániu. Táto je jedna z väčších a aj zaujímavých na pohľad.
 |
| Mackintosh Dam |
V blízkosti priehrady je mestečko Tullah. Bývalé banské mesto, ktorého zašlú slávu pripomínajú už len informačné tabule a to, čo zostalo z banskej železnice. Pôsobí trošku depresívne... Tullah je prvým zo siete banských miest na východnom pobreží, ktoré kedysi boli bohatými centrami a žilo v nich relatívne veľa ľudí – na tie časy. V Tullahu sa ťažil galenit, významná olovená ruda. Dnes je tu parná železnička, otvorená je však iba cez letnú sezónu.
 |
| Tullah |
Stáčame sa k pobrežiu a prichádzame do ďalšieho banského mesta, Rosebery. Tu sa pre zmenu ťažili, a podľa obrovského lomu usudzujem, že sa ešte ťažia, rudy bohaté na zinok. Priamo v meste sú zaujímavé vodopády Stitt Falls. Obedujeme pri miestnom futbalovom ihrisku kombinovanom s velodrómom. Inak - ihrisko, park, detské ihrisko a kopa ďalších vymožeností je pomaly v každej diere, všetko funkčné, čisté, upravené... Niekedy neviem, kto to všetko využíva, keď počty obyvateľov sú fakt biedne. No uznajte, velodróm v banskom meste...
 |
| Stitt Falls |
Nasleduje mesto Zeehan, na dnes posledné banské mesto, tentokrát zamerané na striebro. V čase najväčšieho rozmachu tu žilo až 10000 ľudí, v súčasnosti je to sotva tisícka. Na prvý pohľad vidno, že bolo bohaté, hlavná ulica pripomína kulisy z amerických westernov. Je tu múzeum s drahým vstupným a teda doň nejdeme, zato ideme kúsok za mesto pozrieť si Spray Tunnel. Je to tunel vysekaný do svahu kvôli železnici, mal rozmer presne na vagón/lokomotívu, nič iné sa tam nevošlo. O pár metrov ďalej je zasypaná pôvodná štôlňa. Na druhej strane mesta sa nachádza cintorín, kde sú pochovaní pionieri - prvoprišelci. Dosť smutné a zároveň krásne miesto, náhrobky sú zničené, zarastené, podľa nápisov na nich vidíme, že veľa z nich zomrelo veľmi mladých. Taktiež zomrelo veľa detí. Lekárov v tom čase bolo zrejme málo, ak vôbec nejakí do Tasmánie prišli... Mlčky, každý so svojimi myšlienkami opäť sedíme v aute. Takéto miesta donútia človeka zamyslieť sa nad tým, čo má a akú to má hodnotu. Títo ľudia nevedeli kam idú, čo ich čaká, aký budú mať život. Prišli sem, všetko si museli postaviť, nič tu nebolo. Ktovie, čo jedli. A možno si zvykli, prežili pár rokov a potom ich skolil zápal pľúc, alebo čo. A zomrelo im päť zo siedmich detí. Museli to byť ťažké časy...
 |
| Spray Tunnel |
 |
| Zeehan |
 |
| Zeehan |
 |
| Cintorín pionierov |
Pookrejeme na dunách Henty Dunes. Z cesty ich nebolo vidno, ale boli zaznačené na mape, tak že sa ideme pozrieť. Čakala na nás mini Sahara a deti šmýkajúce sa z dún na boboch :). Krásne miesto, nestačíme sa diviť, koľko tvárí má táto krajina. Večer sa blíži a preto sa poberieme na Ocean Beach – s dĺžkou takmer 40 km ide o najdlhšiu pláž v Tasmánii. Po krátkej prechádzke za hukotu vĺn smerujúcich od Patagónie opúšťame aj tú a ideme do Strahanu, nóbl prímorského letoviska. Mesto má malebný, historicky významný prístav Macquarie Harbour. A veľa starých luxusne vyzerajúcich domov a hotelov. V miestnom take-away si pre zmenu dáme fish&chips za celkom dobrú cenu a ideme za mesto hľadať kemp na druhej strane prístavu. Cesta k nemu je opäť trochu zlá, ale odmenou nám je súkromné miesto na spanie medzi stromami. Tentokrát spíme ako zarezaní, bol to dlhý deň.
 |
| Henty Dunes |
 |
| Ocean Beach |
Komentáre
Zverejnenie komentára