Zem plná nerastov

Od výletu okolo centrálnej časti Tasmánie neubehli ani dva týždne a my si opäť obúvame túlavé topánky. Alebo pneumatiky? :) Tento raz síce len na dva dni, ale aj za ten čas sa dá veľa stihnúť. Ideme do strednej časti  západného pobrežia, kde sa stretáva prales Tarkine so sústavou banských miest, z ktorých väčšinu sme už videli minule (Tullah, Zeehan, Rosebery, Queenstown). Ostali nám ešte dve – Waratah a Corinna. 

Do oblasti sa dá z nášho východiskového bodu dostať dvoma spôsobmi. Neďaleko pobrežia vedie hlinatá až štrková cesta; asfaltová ide cez Somerset/Burnie a potom na juh. Stavíme radšej na istotu, nevieme, v akom stave je štrkovka – ideme okľukou po asfalte. Prestávku si urobíme pri vodopádoch Guide Falls neďaleko mestečka Ridgley. 

Guide Falls

Onedlho prichádzame k banskému mestu Waratah, ktoré bolo známe ťažbou rudy obsahujúcej cín. Názov nesie po rovnomennej rastline, pričom jeden z jej piatich druhov je tasmánskym endemitom - čiže ho nenájdeme nikde inde na svete. Pred mestom je starý cintorín, na náhrobkoch sa čo-to dozvedáme o vtedajších obyvateľoch. Opäť nás prekvapuje veľký počet detských hrobov. Vchádzame do mesta. Je tu príjemne, čisto, podľa mapky si popozeráme historické domy a čítame si, na čo slúžili. Kostol, hotel, pošta, dom riaditeľa baní, a podobne. Je tu aj malé múzeum, expozícia domu Jamesa ´Philosphera´ Smitha (dôležitého tasmánskeho zlatokopa a prieskumníka, objaviteľa mnohých ložísk nerastných surovín; dom je vlastne riadna chatrč, ale v tých časoch tak asi žil každý) a pre mňa asi najzaujímavejšia expozícia – funkčný originál banského stroja na drvenie vyťaženej rudy obsahujúcej cín. Tento stroj premiestnili z pôvodného miesta a okolo neho postavili steny a strechu! Dokonca sem nainštalovali gombík, ktorým na pár minút stroj zapneme. Okrem toho sa v meste nachádza veľký park s jazerom, v ktorom žijú vtákopysky, a vodopád. Na dobových fotkách vidíme, že vodopád bol obstavaný banskými konštrukciami – voda bola využívaná pri ťažbe. Baňa v meste už pravdepodobne nefunguje, za plot, ktorým je územie ohradené, sme sa nedostali a tabuľa hovorí o súkromnom pozemku.

Tasmánsky waratah (wikipedia.org)



Bývalá baňa na ťažbu cínovej rudy 



Waratah v časoch slávy



Historický cintorín pred Waratahom



Waratah



Waratah Falls

Dnes je ANZAC Day – sviatok Armády Austrálie a Nového Zélandu, preto je v meste celkom rušno, všetci chodia ovešaní odznakmi a medailami a v miestnom komunitnom centre (pekný názov pre naše kulturáky) sa rozkladá armádna dychovka. Austrálčania sú na svoju armádu veľmi hrdí a v každom meste či dedinke je pamätník s menami zúčastnených vojakov v jednotlivých vojnách. 

Poobede sadáme do auta a vydáme sa na západ. Vodopádov nikdy nie je dosť, a preto si ideme pozrieť ďalšie – Philosopher Falls, nazvané po ujkovi spomínanom vyššie. Tieto vodopády, na rozdiel od dnešných prvých dvoch, vyžadujú viac námahy – vedie k nim turistický chodník, tam a späť to trvá cca hodinu. Chodník prechádza cez prales, ako vždy plný starých stromov, papradí, machov a húb. Vedie popri starom vykopanom kanále na vodu – nechcem si ani len predstaviť, akú námahu to muselo stáť, vykopať ho v takýchto podmienkach. V blízkosti totiž bolo v súčasnosti už zaniknuté banské mesto Magnet. K vyhliadkovej platforme pri vodopádoch vedie 210 strmých schodov nadol. Naspäť sa ide tou istou cestou :). Ale kvôli výhľadu na vodopády sa to určite oplatí. Pri vychádzaní na parkovisko stretneme rodinku Indov, ktorí chcú ísť k vodopádom v sandáloch. Keď im povieme, že je to tak na hodinu a celkom strmo, radšej sa otočia a odídu...

Zaniknuté banské mesto Magnet (zdroj: utas)



Huby Pholiota malicola



Philosopher Falls



Schody pri Philosopher Falls

Večer sa nezadržateľne blíži a pred nami je ešte kúsok cesty. O pár kilometrov asfaltka končí a začína (chvalabohu) dobrá štrkovka. Zrazu natrafíme na pomerne veľké ubytovacie mestečko pre baníkov uprostred ničoho (na škaredú ubytovňu zabudnite, každý má svoju ubytovaciu bunku a pred ňou terénne auto) a následne aj obrovské lomy pri rieke. Pár kilometrov pred Corinnou rozkladáme stan pri rieke Savage River. Sme opäť sami, kto by spal v stane v takomto ročnom období :). Je tu ohnisko, tak večeriame a pijeme čaj v sálavom teple ohňa, potom sa poberieme spať.

Lomy pri rieke Savage River
(zdroj: internet, Rob Blakers)



Most cez Savage River. Spali sme hneď za tými stromami napravo 😁

Celú noc lialo. Asi s polhodinovými prestávkami každé dve hodiny. Stan vydržal, ale je celkom mokrý, tak ho radšej skladáme, kým nezačne pršať zase. Z tohto miesta sa dá ísť na približne trojhodinovú túru na kopec Mt Donaldson, kam sme sa ráno chceli vybrať. Kvôli počasiu sa plánu vzdávame a ideme do Corinny. Corinna je miesto so zvláštnou, pomalou atmosférou... Bolo jedným z najznámejších banských osád a lákadlom pre zlatokopov - práve tento vzácny kov bol nájdený v jeho blízkosti. Okrem toho bolo významným centrom ťažby dreva, drevo stromov ´huon pine´ je kvôli svojim vlastnostiam vysoko cenené.  Dnes je tu iba pár domov, originálne chaty na ubytovanie, hotel, a breh širokej rieky Pieman River. Dá sa odtiaľto ísť na turistiku, alebo si požičať kajak a kajakovať sa po rieke. Prekvapuje nás pomerne drahý kemp (20 dolárov na osobu a noc). Naopak, páči sa nám hotel, ktorý je zároveň infocentrom, barom a má zjavne vtipného majiteľa. Hotelové pravidlá vyvesené vonku znejú: „Nehovorte sprosto, nechajte si svoje špinavé pracovné oblečenie a topánky doma, a pamätajte, nemôžete si sem doniesť vlastný alkohol! Vedenie a personál majú právo odmietnuť Vás obslúžiť.“ Vonku na terase majú pingpongový stôl, tak si trochu zahráme. Prejdeme si náučný chodník s informáciami o tasmánskych drevinách a vybehneme aj na kopec nad Corinnou, kde bol kedysi telegraf. Potom sa prevezieme na druhú stranu rieky trajektom, most tu totiž nie je. Trajekt stojí 25 dolárov a postup, ako sa naň dostanete, je podľa informačnej tabule takýto: „Prídete autom na dolné parkovisko a hľadáte most. Zaparkujete pri informačnom centre. Potom zaparkujete na parkovisku.  Idete sa spýtať do kiosku, či vodič trajektu ešte spí. Alebo ako sa máte dostať na druhú stranu trajektom, keď tam nikto nie je? Najrýchlejší a najjednoduchší spôsob je: ak ste pripravený, zaparkujte pred značku STOP a vodič príde. Alebo stlačte toto tlačidlo.“ 

Ranný opar v Corinne



Trajekt



Pred hotelom.
"Vychádzkové palice. Po použití prosím vráťte."

Trajekt obsluhuje chalan v našom veku a hneď sme na druhom brehu. Zachádzame do Granville Harbour, trochu zvláštnej prímorskej komunity. Domy nesú rôzne názvy a obyvateľom nechýba povestný austrálsky humor – hneď pri vjazde nás značka na Ulici lepkavého zobáka upozorňuje, že deti sa od áut neodrážajú. Záliv omývajú vlny oceánu, za vetra a dažďa veľmi prívetivo nevyzerá... Vyfúkaní opäť sedíme v aute. Obedujeme pri priehrade Reece Dam (táto impozantná nádrž má 22 km2 a objem okolo 640 miliónov m3), výhľad a jedlo stihneme práve pred ďalšou várkou vody z oblohy. Už dosť dlho sme nikoho nestretli a zjavne sa to chvíľu nezmení, prechádzame úsekom bez miest. Cestou máme vyhliadku uprostred ničoho, odkiaľ vidieť široko-ďaleko iba prírodu; a ešte jednu menšiu priehradu – Bastyan Dam.

Granville Harbour



"Spomaľte, deti sa neodrážajú"
 Ulica lepkavého zobáka 



Reece Dam



Reece Dam



Uprostred ničoho

Absencia ľudí a áut sa končí napojením sa na hlavný ťah do Burnie. Ideme domov, počasie nám síce až tak neprialo, ale napriek tomu sme toho videli a zažili opäť veľa!