Deň nula.

Je 14. marca 2017 dopoludnia a práve som vyrazila žltým vlakom z Popradu, mesta s najkrajším výhľadom na Slovensku. A možno aj na svete. Je mi celkom smutno, práve som sa rozlúčila s rodičmi s vedomím, že sa najbližší rok, a možno aj dlhšie neuvidíme.  Aspoň že je utorok, vo vlaku je minimum ľudí a tak si ma nikto nevšíma. Po pár minútach sa nejako vzchopím a užívam si pohľad na svoje obľúbené hory. Nech ma počkajú, veď ja sa vrátim...

Posledné mesiace boli vcelku hektické. Po viac než troch rokoch dať výpoveď v práci bolo náročné, a urobiť tak deň pred Vianocami ešte náročnejšie. Rozhodla som sa iba v ten deň, ešte bez udelených víz, ale v dobrej viere, že v marci vyrážame za dobrodružstvom do Austrálie. A keďže som zistila, že dať výpoveď v januári by už bolo neskoro, nebolo inej možnosti... Po vianočnom oddychu a utriedení myšlienok to už išlo rýchlo. V práci dorobiť, čo sa dá, postupne sa odsťahovať z Bratislavy (odkiaľ som tam mala vecí na 4 plné autá, mi je doteraz záhadou), začať plánovať odchod. Víza našťastie začiatkom februára dorazili a letenky na seba nenechali dlho čakať. Prvého marca som bola oficiálne na dva týždne nezamestnaná a nasledovalo balenie, vybavovačky na úradoch všetkého druhu a lúčenie sa so všetkými blízkymi, kamarátmi a obľúbenými miestami. Zbehlo to rýchlo a deň odchodu bol tu!

Jaro pristupuje v Žiline a spolu pokračujeme do Prahy. Sme spolu síce len niečo cez pol roka, ale očividne rovnakej krvnej skupiny a s kopou spoločných záľub a názorov. Do Austrálie ideme s myšlienkou, že buď nás to rozdelí, alebo zblíži... Vo vlaku sa povzbudíme – teda viac on mňa ako ja jeho, a objednáme si suši a pivo, nech máme slávnostný obed ako sa patrí. Zvyšok cesty obzeráme krajinu a rozdumujeme nad našimi plánmi a cestou na druhú stranu zemegule.

V Prahe nás už čaká sestra Aďka a Miško. Dostanem od nej kvietok a ideme sa zložiť k nim na byt. Prišli sme deň pred odletom, nech sa ešte vyspíme a poobzeráme stovežatú... Vyplatilo sa, je tu krásne ako vždy. Na chvíľku sa stratíme v starom meste, pozrieme klasiku - orloj, Staromák, Karlov most a potom zájdeme na riadne české jedlo a pivo. Vieme, že tak skoro takéto špecialitky jesť a piť nebudeme. Po večeri sa ledva odkotúľame na metro a ideme sa vyspať. Zajtra vyrážame!

Ráno sa dobalíme, naraňajkujeme, ešte raz všetko skontrolujeme a okolo obeda  vyrážame na letisko. Dáme si zafóliovať batohy za ťažké prachy a čoskoro nám kontrolujú letenky, overia platnosť víz, označia batožinu... Lúčime sa aj s Aďkou a Miškom a strácame sa v útrobách letiska. Stále máme trochu času, tak si dávame ešte po jednom točenom plzeňskom s výhľadom na tú Emirátsku obludu, čo nás ide odviezť z Prahy. O chvíľu otvárajú náš „gate“ a ideme cez kontrolu. Samozrejme mi pípajú turistické topánky a tak mi je už teraz jasné, že sa budem vyzúvať na každej letiskovej kontrole.

Napokon sedíme v Airbuse a odlietame. Pre mňa prvý ozajstný let, charter na Rhodos sa podľa mňa až tak neráta. Emirates je jedna z najlepších spoločností a je to pri servise badať. Chutné jedlo a celkom dobré pitie. Cestou do Dubaja sa zabávame čítaním a hrami. V Dubaji sme okolo polnoci, aj o takomto čase je tu samozrejme teplo a na letisku je milión ľudí. I keď sme mali krátky čas na prestup, ukazuje sa to ako výhoda, lebo nemusíme dlho čakať na ďalší let a všetko s prehľadom stíhame. Aj si umyť zuby, dať si kolu a napísať rodičom, že zatiaľ žijeme a všetko je v poriadku.

Teraz nás čaká najdlhší let, z Dubaja do Melbourne je to nejakých 14 hodín, tentokrát sedíme v Boeingu. Servis opäť super a pre zmenu aj spíme, nakoľko prelietavame veľa časových pásem a hoci z Dubaja odlietame ráno o tretej, v Melbourne bude skoro polnoc. Z lietadla po dlhom čase s výhľadom na vodu vidím Srí Lanku a potom zase dlho iba oceán, až sa konečne objaví západ „veľkej červenej placky“ – Austrálie. Ešte pár hodín a pristávame za tmy v Melbourne. Fajn, už len jeden let a sme tam.

Po prekvapivo krátkej imigračnej kontrole nám úradník popraje príjemný pobyt. Nocujeme na letisku a skoro ráno sadáme do ďalšieho, tentokrát malého lietadla a pozorujeme východ slnka. O hodinku pristávame na malom letisku v meste Launceston.

Je piatok 17. marca ráno. Sme tu - v Tasmánii.