Melbourne - stratení vo veľkomeste
Koncom októbra sme sa rozhodli na chvíľu opustiť tasmánsky vidiek a vybrali sme sa do veľkomesta na pevninu – do Melbourne. Je to po dlhšom čase zase viacdňový výlet a tentokrát sme to zobrali zhurta – kúpili letenky, zajednali hotel a mohli sme sa tešiť, kým nadíde deň odchodu.
Štvrtok
Keď na to prišlo, pobalili sme si malé batohy, sadli do auta a odviezli sa do Launcestonu. Veľmi nám pomohol jeden známy našich šéfov, u ktorého sme si mohli nechať auto a odviezol nás na letisko. Býva iba pár minút od neho. Na revanš dostal pivo a domáci koláč :).
Let kvôli počasiu trošku meškal, ale aspoň sme si poobzerali ľudí na letisku a zisťovali, čo sa dá v Melbourne vidieť. Cesta na pevninu trvá asi hodinu a zbehne pomerne rýchlo. Hoci dolu pršalo, nad oblakmi je slnka dostatok. Pri pristávaní ma prekvapí veľkosť mesta – keď sme sem prilietali v noci z Dubaja pri príchode do Austrálie, akosi som si to neuvedomila. Centrum s mrakodrapmi obklopujú pravidelné bloky domov, kam len oko dovidí. Na letisku naskočíme na autobus do centra a onedlho nájdeme aj náš hotel. Izba je maličká, ale útulná a čistá a to stačí. Zložíme sa, oddýchneme a vyberieme sa pozrieť, kam sme to vlastne prišli.
Z ruchu, množstva áut a ľudí máme taký menší šok. Človek si pri živote na farme uprostred ničoho naozaj od toho odvykne, a dokonca obaja kašleme z prachu a výfukových plynov, kým si pľúca nezvyknú... Mesto má však svoju špecifickú, multikultúrnu atmosféru, veľké množstvo Aziatov, ale aj iných rás a národností tu vytvára jeden zaujímavý celok. V samotnom centre sa nachádza i Chinatown plný reštaurácií, obchodíkov a hmýriacich sa ľudí. Nasávame atmosféru a dáme si aj výbornú ázijskú večeru v jednej z reštaurácií. Potom sa ešte motáme po centre. Trošku nechápem miestnu architektúru, ktorá je bez akéhokoľvek konceptu – historické budovy sa striedajú s obrovskými modernými mrakodrapmi a bizarnými dizajnovými budovami a prvkami. Ale vravím si, že to dotvára duch mesta. Večer zakončíme na pive na terase pri rieke Yarra pretekajúcej mestom a potom sa zvezieme električkou a pešobusom na hotel. Pri prechádzaní okolo parkov na jednom strome vidíme vačicu (ringtail possum) – vôbec sa nebojí!
Piatok
Ráno si dáme rýchle raňajky z obchodu (za ubytovanie v hoteli človek v Austrálii dá majlant a stravu to často nezahŕňa) a vyrážame. Program sme si naplánovali tak, aby sme mali z každého niečo. Najprv sa prejdeme okolo prístavu, obklopeného majestátnymi mrakodrapmi; potom zamierime k plachetnici Polly Woodside, zakotvenej na brehu rieky bližšie k centru. Polly Woodside je bývalá nákladná plachetnica, ktorá bola vyrobená v roku 1885 v Belfaste a precestovala po svete 1,5 milióna míľ. Dnes je na nej malé múzeum, ale môžete si ju prenajať napríklad na svadbu, detskú oslavu alebo firemný teambuilding.
Našou ďalšou zastávkou je Múzeum imigrácie, teda prisťahovalectva cudzincov do Austrálie. Nakoľko dnes je téma emigrantov v Európe veľmi preberaná, je občas dobré pozrieť sa na to z druhej strany – aké to je, keď našinec príde do cudzej krajiny a snaží sa tam začať nový život. A nielen našinec – do Austrálie totiž migrovali ľudia z celého sveta a dnes tvoria komplexnú spoločnosť, rešpektujúcu každého jednotlivca a s minimálnou diskrimináciou. Múzeum imigrácie ukazuje, aké národnosti do krajiny prišli, aké dôvody ich k tomu viedli, aká dlhá a komplikovaná bola cesta, kým sa proces prijímania cudzincov do krajiny dostal do dnešnej podoby. Veľmi sa mi páčilo, že v múzeu si môžete prostredníctvom fotiek, textov i videí pozrieť osudy rôznych jednotlivcov, ktorí do Austrálie prišli, čo tu dokázali a ako tu žili (alebo žijú). Medzi nimi vidíme Čechoslovákov, Poliakov, Židov, Srbov i Talianov (a mnoho ďalších). Je tu aj model lode, akou sa sem ľudia plavili, animácie, kade a ako dlho to trvalo. Na počítači sme si pozreli, kedy sem prišli prví Čechoslováci a koľko ich tu približne bolo a oficiálne je. V útulnej kaviarni na prízemí múzea si kupujem kávu a pijem ju, kým sedíme v záhrade múzea, ktorá je jedným veľkým pamätníkom – na stenách i na zemi sú napísané mená ľudí i rodín, ktorí sem prišli za novým životom. Tie na zemi sú symbolicky zaliate vodou a poukazuje to na skutočnosť, že sa do Austrálie doplavili po mori z ďalekých krajín. Potichu nie prvý, a ani posledný raz rozmýšľam nad tým, aké ťažké to všetci tí ľudia museli mať.
Hladní sa zastavujeme na obed v kórejskej reštaurácii. Jedlo je opäť vynikajúce a ani nestojí veľa. Hneď nato naskočíme na električku a odvezieme sa k záhradám Fitzroy Gardens. Paráda je, že v celom centre môžeme jazdiť na električke zadarmo. Tak sme na dopravu v meste neminuli ani cent, kam sa dalo, odviezli sme sa a zvyšok išli pešo. Ale späť k Fitzroy Gardens – je to vlastne obrovský zelený park s fontánami a pár zaujímavosťami, kvôli ktorým sme sem prišli. Najväčším ťahákom je rodičovský dom moreplavca a objaviteľa Jamesa Cooka, ktorý bol demontovaný v jeho anglickom bydlisku Yorkshire, prevezený na lodi do Melbourne a tu opäť postavený. Keďže bol originálne postavený v roku 1755, robí to z neho najstaršiu budovu v Austrálii! Vtipné je, že sa vraj aj tak naisto nevie, či v tomto dome vôbec James Cook niekedy býval, patril totiž jeho rodičom. A prečo práve James Cook? Bol totiž prvý európsky moreplavec, ktorý v Austrálii vystúpil a zmapoval časť územia. V prvom objavení ho však predbeho Abel Tasman, ktorý pevninu zazrel a zaznamenal to. Okrem toho sa v parku nachádza pekná zasklená záhrada s kvetmi, starý záhradníkov dom, pamätník venovaný J. F. Kennedymu a zopár ďalších stavebných i prírodných prvkov. Každopádne je to skvelé miesto na oddych uprostred zelene, v takomto veľkom meste.
Na skok od Fitzroy Gardens máme ešte dva kostoly: Katedrála sv. Patrika a Kostol sv. Petra. Mohutná katedrála je opäť prekvapením, stavba veľkých kostolov totiž v Austrálii veľmi nemá tradíciu kvôli pomerne krátkym dejinám. Táto katedrála je však výnimkou a je porovnateľná s tými európskymi. Zvláštna je svojím „pódiom“ s oltárom na strete ramien (jej pôdorys je približne v tvare kríža) a za týmto oltárom je najkratšie rameno pôdorysu ako keby obložené malými oblúkovými kaplnkami. Každá kaplnka je zasvätená niekomu inému. Zatiaľ som sa s tým nikde nestretla, a že som tých kostolov už videla veľa. V tesnom susedstve katedrály je nenápadný kostolík sv. Petra, v ktorom práve skúša organista, tak to máme aj so zvukovou kulisou. Tento kostol je jedným z najstarších v Melbourne.
Odtiaľto zbehneme na hotel - prezliecť sa a oddýchnuť si, deň totiž ešte nekončí! Jedným z dôvodov, prečo sme si výlet do Melbourne naplánovali na tento dátum, je československý pivný festival v miestnom klube Čechov a Slovákov – klub sa volá Sokol (kedysi tu mali telocvičňu) a sídli na Queensberry Street. Od hotela to máme kúsok. Hneď ako sa trošku rozkukáme, dáme si čapovaného Bakalářa (bohužiaľ v austrálskej veľkosti, necelé štyri deci :)) a držkovú s chlebom. Musím priznať, že to naozaj dobre padne tak ďaleko od domova, a to som v Austrálii len na chvíľu... Postupne ešte ochutnáme aj z ostatných pív a dáme si za štamperlík slivovice. Na pódiu hrajú miestne kapely. Prehodíme pár slov s rodákmi, ktorí sem prišli už pred rokmi, ale i nedávno a v meste a okolí žijú. Je super, že sa môžu takto stretávať – klub organizuje rôzne podujatia a na poschodí majú k dispozícii i knižnicu so slovenskými a českými knihami. Atmosféra je výborná a tak ostaneme skoro do konca. Potom už odpadneme na hoteli do postele, bol to dlhý deň!
Sobota
Po raňajkách opäť smerujeme do centra. Konečne sa nám podarí odviezť sa historickou električkou – je to turistická atrakcia, ktorá jazdí tiež zadarmo okolo centra a na každej zastávke z reproduktoru môžeme počuť, čo je v jej okolí zaujímavé a kam sa dá ísť. Priamo vo vozni sú umiestnené reklamy a letáčiky s turistickými atrakciami a mapkami mesta. Takto sa robí cestovný ruch!
Vystupujeme priamo pred Melbourne Sealife – komplexom s morskými akváriami, čo je náš prvý dnešný cieľ. Vstupné je dosť drahé (okolo 40 dolárov na osobu), ale napokon to naozaj stojí za to. Majú tu všetko – koraly, malé pestrofarebné ryby, raje, rôzne druhy žralokov, morské koníky a draky, obrovského krokodíla, sépie, medúzy... ale aj malú ukážku obyvateľov pralesa, veľký ľadový výbeh a bazén s tučniakmi a 4D kino s premietaním krátkej animovanej doby ľadovej. So zopár dospelými a oveľa viac detskými návštevníkmi tu trávime dobré dve hodiny. Odchádzame cez strategicky umiestnený suvenírový obchod a už teraz ľutujem rodičov, ktorí budú musieť pri odchode deťom kúpiť plno zvieratiek :).
Ďalší stop je trošku z iného súdka – Queen Victoria Market je najväčšie otvorené trhovisko široko-ďaleko (konkrétne vraj na celej južnej pologuli), fungujúce už od 19. storočia. Vzniklo krátko po príchode prvých usadlíkov a jeho dnešná podoba je neuveriteľná. Zachované historické obchodíky po jeho obvode, hala s čerstvým mäsom a rybami od výmyslu sveta a veľká plocha prekrytá strechami ukrýva stánky s ovocím, zeleninou, korením, orechmi ale aj oblečením a všetkým, čo si dokážete predstaviť. Človek nevie, kam skôr pozrieť, kto má rád trhoviská, si to tu užije. Všade vôňa čerstvého ovocia a zeleniny, pripravovaných jedál, vykrikujúci predavači s rôznymi prízvukmi („One dolla, one dolla, one dolla!!!“). A keďže je sobota, sú tu dnes i pouliční hudobníci na malom pódiu a v rôznych kútoch trhoviska. Celková atmosféra je úžasná a nestojí nič; ak chcete vidieť, ako žijú miestni, určite sa sem treba vybrať. Turistov tu až tak veľa nie je. Na obed si dávame grilované jedlo od Brazílčanov a šťavu z čerstvej cukrovej trstiny – chutí to vynikajúco. V Melbourne sa asi nedá zle najesť – možno je to dôsledok toho, že v meste je viac ako 3000 reštaurácií a konkurencia je privysoká. Kúpiť si ale nič nemôžeme – prevoz ovocia, zeleniny a čerstvých produktov je medzi Tasmániou a pevninskou Austráliou zakázaný a nemohli by sme si to zobrať so sebou. Škoda. Keby som tu bývala, asi nikde inde nenakupujem (dokonca aj ceny sú výhodnejšie ako v supermarkete).
Popoludní pestrosť programu doplníme návštevou starej melbournskej väznice. Dnes je tu múzeum, ktoré hovorí o fungovaní väzenia a podstatnou časťou expozície je i príbeh Neda Kellyho. Ned Kelly je austrálsky hrdina, niečo ako náš Jánošík. Už od mladosti mal potýčky s políciou, neskôr im ušiel, skrýval sa, pričom stihol vylúpiť pár bánk. Polícia si s ním a jeho bandou nevedela dať rady, počet jeho lovcov stúpal, ako aj odmena vypísaná na jeho hlavu. Nakoniec ho však dolapili v jeho dnes ikonickom, podomácky vyrobenom nepriestrelnom brnení a umiestnili práve do žalára v Melbourne, kde ho neskôr aj popravili obesením. Známym sa stal pre svoje šťastie, trúfalosť, akýsi výsmech policajným autoritám a preto, že sa zastával práv chudobných usadlíkov. Viac o ňom sa dá dočítať napríklad aj na oficiálnej stránke austrálskej vlády TU.
Do väzenia vchádzame práve vo chvíli, keď prebieha mini divadelná hra hraná sprievodcami pre návštevníkov. Ned Kelly sa práve lúči so svojou matkou, ktorá bola zhodou okolností vtedy v tom istom väzení. Onedlho nato ho popravia. Jeho posledné slová vraj boli „such is life“ (taký je život)... Šibenica, na ktorej väzňov popravovali, bola vlastne hrada s lanom a padacími dvierkami v podlahe. Vykonali tu takto približne 200 popráv, medzi odsúdenými boli aj ženy. V celách si môžeme prečítať príbehy niektorých väzňov, ale i katov, ktorí tu slúžili. Dozvedáme sa taktiež niečo o histórii budovy a fungovaní väzenia ako celku.
Súčasťou vstupného je i prehliadka novšej budovy, ktorá sa ešte do roku 1994 využívala ako väzba – dočasné väzenie pre čakateľov na rozsudok. Prehliadka je zaujímavá tým, že sprievodca vystupuje v role väzenského dozorcu a s návštevníkmi sa jedná ako s väzňami. Je to celkom vtipné, ale nie až také hrozné. Pred našou dozorkyňou však máme rešpekt – hneď pri príchode nás rozdelí podľa pohlavia a musíme jej odpovedať „Áno, seržant!“. Následne niektorí z nás vyfasujú papier s údajmi väzňov – ja som bola nezodpovedná mladá vodička, ktorá niekoho zabila. Potom nás zavrie do niekoľkých ciel, zamkne, zhasne svetlo a napomína, nech sme ticho. Po chvíli nás pustí :). Presunieme sa na cvičiaci dvor, najprv mužský, potom ženský. Počas celej prehliadky sa však dozvedáme, ako to tu fungovalo, čo sa mohlo a čo nie. Dozorkyňa občas vypadne z roly a smeje sa, asi za to môžu aj vtipné poznámky niektorých návštevníkov :). Ešte pár fotiek a môžeme ísť na slobodu!
Už je večer, chvíľku sa pomotáme v centre. Cestou na hotel si dáme na večeru suši, keď už sme na tom ázijskom jedle celý čas, a zbehneme na chvíľku ešte na festival do Sokola. Pokračuje totiž aj dnes. Nezdržíme sa však dlho, po pive sa rozlúčime a ideme spať.
Nedeľa
Lietadlo nám letí okolo jedenástej a tak sa nedeje už nič svetoborné. Pobalíme, odhlásime sa na recepcii a naskakujeme na autobus na letisko. Tentokrát let nemešká a onedlho pristávame v Launcestone. Ross nás vyzdvihne, berieme auto, na nedeľnom jarmoku v krásnom mestečku Evandale si dáme malý obed a vyrazíme do nášho tasmánskeho domova. A hoci nám malý výlet do civilizácie padol dobre, sme opäť radi v tichu, uprostred kopcov a pasienkov...
PS: Čo je ešte zaujímavé v Melbourne?
V Melbourne by sa toho ešte dalo vidieť dosť: je tu vyhliadková veža Eureka Skydeck, ruské kolo, ZOO, galérie, Melbournské múzeum, Štátna knižnica, botanická záhrada, lunapark, pláž St. Kilda či slávny štadión Etihad. Alebo sa môžete len tak stratiť v dave a skúsiť pár dní žiť ako miestni... Viac napríklad na www.visitvictoria.com
Zopár fotiek nielen z Melbourne nájdete aj na mojom Facebooku - Na druhej strane zemegule TU
Štvrtok
Keď na to prišlo, pobalili sme si malé batohy, sadli do auta a odviezli sa do Launcestonu. Veľmi nám pomohol jeden známy našich šéfov, u ktorého sme si mohli nechať auto a odviezol nás na letisko. Býva iba pár minút od neho. Na revanš dostal pivo a domáci koláč :).
Let kvôli počasiu trošku meškal, ale aspoň sme si poobzerali ľudí na letisku a zisťovali, čo sa dá v Melbourne vidieť. Cesta na pevninu trvá asi hodinu a zbehne pomerne rýchlo. Hoci dolu pršalo, nad oblakmi je slnka dostatok. Pri pristávaní ma prekvapí veľkosť mesta – keď sme sem prilietali v noci z Dubaja pri príchode do Austrálie, akosi som si to neuvedomila. Centrum s mrakodrapmi obklopujú pravidelné bloky domov, kam len oko dovidí. Na letisku naskočíme na autobus do centra a onedlho nájdeme aj náš hotel. Izba je maličká, ale útulná a čistá a to stačí. Zložíme sa, oddýchneme a vyberieme sa pozrieť, kam sme to vlastne prišli.
 |
| Pohľad na Melbourne z výšky |
Z ruchu, množstva áut a ľudí máme taký menší šok. Človek si pri živote na farme uprostred ničoho naozaj od toho odvykne, a dokonca obaja kašleme z prachu a výfukových plynov, kým si pľúca nezvyknú... Mesto má však svoju špecifickú, multikultúrnu atmosféru, veľké množstvo Aziatov, ale aj iných rás a národností tu vytvára jeden zaujímavý celok. V samotnom centre sa nachádza i Chinatown plný reštaurácií, obchodíkov a hmýriacich sa ľudí. Nasávame atmosféru a dáme si aj výbornú ázijskú večeru v jednej z reštaurácií. Potom sa ešte motáme po centre. Trošku nechápem miestnu architektúru, ktorá je bez akéhokoľvek konceptu – historické budovy sa striedajú s obrovskými modernými mrakodrapmi a bizarnými dizajnovými budovami a prvkami. Ale vravím si, že to dotvára duch mesta. Večer zakončíme na pive na terase pri rieke Yarra pretekajúcej mestom a potom sa zvezieme električkou a pešobusom na hotel. Pri prechádzaní okolo parkov na jednom strome vidíme vačicu (ringtail possum) – vôbec sa nebojí!
 |
| Brána do Chinatown |
 |
| Jedna z bočných uličiek Chinatownu |
 |
| Federation Square - námestie momentálne hostilo takýchto hráčov rugby pri príležitosti finále svetového pohára. |
 |
| Vačica - Ringtail possum |
Piatok
Ráno si dáme rýchle raňajky z obchodu (za ubytovanie v hoteli človek v Austrálii dá majlant a stravu to často nezahŕňa) a vyrážame. Program sme si naplánovali tak, aby sme mali z každého niečo. Najprv sa prejdeme okolo prístavu, obklopeného majestátnymi mrakodrapmi; potom zamierime k plachetnici Polly Woodside, zakotvenej na brehu rieky bližšie k centru. Polly Woodside je bývalá nákladná plachetnica, ktorá bola vyrobená v roku 1885 v Belfaste a precestovala po svete 1,5 milióna míľ. Dnes je na nej malé múzeum, ale môžete si ju prenajať napríklad na svadbu, detskú oslavu alebo firemný teambuilding.
 |
| Prístav Victoria Harbour |
 |
| Promenáda pri rieke Yarra |
 |
| Plachetnica Polly Woodside |
Našou ďalšou zastávkou je Múzeum imigrácie, teda prisťahovalectva cudzincov do Austrálie. Nakoľko dnes je téma emigrantov v Európe veľmi preberaná, je občas dobré pozrieť sa na to z druhej strany – aké to je, keď našinec príde do cudzej krajiny a snaží sa tam začať nový život. A nielen našinec – do Austrálie totiž migrovali ľudia z celého sveta a dnes tvoria komplexnú spoločnosť, rešpektujúcu každého jednotlivca a s minimálnou diskrimináciou. Múzeum imigrácie ukazuje, aké národnosti do krajiny prišli, aké dôvody ich k tomu viedli, aká dlhá a komplikovaná bola cesta, kým sa proces prijímania cudzincov do krajiny dostal do dnešnej podoby. Veľmi sa mi páčilo, že v múzeu si môžete prostredníctvom fotiek, textov i videí pozrieť osudy rôznych jednotlivcov, ktorí do Austrálie prišli, čo tu dokázali a ako tu žili (alebo žijú). Medzi nimi vidíme Čechoslovákov, Poliakov, Židov, Srbov i Talianov (a mnoho ďalších). Je tu aj model lode, akou sa sem ľudia plavili, animácie, kade a ako dlho to trvalo. Na počítači sme si pozreli, kedy sem prišli prví Čechoslováci a koľko ich tu približne bolo a oficiálne je. V útulnej kaviarni na prízemí múzea si kupujem kávu a pijem ju, kým sedíme v záhrade múzea, ktorá je jedným veľkým pamätníkom – na stenách i na zemi sú napísané mená ľudí i rodín, ktorí sem prišli za novým životom. Tie na zemi sú symbolicky zaliate vodou a poukazuje to na skutočnosť, že sa do Austrálie doplavili po mori z ďalekých krajín. Potichu nie prvý, a ani posledný raz rozmýšľam nad tým, aké ťažké to všetci tí ľudia museli mať.
 |
| Info o histórii našich prisťahovalcov sa dá nájsť v počítači, Československo je zahrnuté pod ČR. |
 |
| Pamätník v záhrade múzea |
Hladní sa zastavujeme na obed v kórejskej reštaurácii. Jedlo je opäť vynikajúce a ani nestojí veľa. Hneď nato naskočíme na električku a odvezieme sa k záhradám Fitzroy Gardens. Paráda je, že v celom centre môžeme jazdiť na električke zadarmo. Tak sme na dopravu v meste neminuli ani cent, kam sa dalo, odviezli sme sa a zvyšok išli pešo. Ale späť k Fitzroy Gardens – je to vlastne obrovský zelený park s fontánami a pár zaujímavosťami, kvôli ktorým sme sem prišli. Najväčším ťahákom je rodičovský dom moreplavca a objaviteľa Jamesa Cooka, ktorý bol demontovaný v jeho anglickom bydlisku Yorkshire, prevezený na lodi do Melbourne a tu opäť postavený. Keďže bol originálne postavený v roku 1755, robí to z neho najstaršiu budovu v Austrálii! Vtipné je, že sa vraj aj tak naisto nevie, či v tomto dome vôbec James Cook niekedy býval, patril totiž jeho rodičom. A prečo práve James Cook? Bol totiž prvý európsky moreplavec, ktorý v Austrálii vystúpil a zmapoval časť územia. V prvom objavení ho však predbeho Abel Tasman, ktorý pevninu zazrel a zaznamenal to. Okrem toho sa v parku nachádza pekná zasklená záhrada s kvetmi, starý záhradníkov dom, pamätník venovaný J. F. Kennedymu a zopár ďalších stavebných i prírodných prvkov. Každopádne je to skvelé miesto na oddych uprostred zelene, v takomto veľkom meste.
 |
| Kórejský obed. Neviem ako sa to volalo, ale chutilo mi to 😁 |
 |
| Pamätník JFK v podobe fontány |
 |
| Skleník s kvetmi |
 |
| Takto to vyzeralo vo vnútri |
 |
| Dom Jamesa Cooka |
 |
| Oáza vo Fitzroy Gardens |
 |
| Fitzroy Gardens. Skoro ako newyorský Central Park 😁 |
Na skok od Fitzroy Gardens máme ešte dva kostoly: Katedrála sv. Patrika a Kostol sv. Petra. Mohutná katedrála je opäť prekvapením, stavba veľkých kostolov totiž v Austrálii veľmi nemá tradíciu kvôli pomerne krátkym dejinám. Táto katedrála je však výnimkou a je porovnateľná s tými európskymi. Zvláštna je svojím „pódiom“ s oltárom na strete ramien (jej pôdorys je približne v tvare kríža) a za týmto oltárom je najkratšie rameno pôdorysu ako keby obložené malými oblúkovými kaplnkami. Každá kaplnka je zasvätená niekomu inému. Zatiaľ som sa s tým nikde nestretla, a že som tých kostolov už videla veľa. V tesnom susedstve katedrály je nenápadný kostolík sv. Petra, v ktorom práve skúša organista, tak to máme aj so zvukovou kulisou. Tento kostol je jedným z najstarších v Melbourne.
 |
| Katedrála sv. Patrika |
Odtiaľto zbehneme na hotel - prezliecť sa a oddýchnuť si, deň totiž ešte nekončí! Jedným z dôvodov, prečo sme si výlet do Melbourne naplánovali na tento dátum, je československý pivný festival v miestnom klube Čechov a Slovákov – klub sa volá Sokol (kedysi tu mali telocvičňu) a sídli na Queensberry Street. Od hotela to máme kúsok. Hneď ako sa trošku rozkukáme, dáme si čapovaného Bakalářa (bohužiaľ v austrálskej veľkosti, necelé štyri deci :)) a držkovú s chlebom. Musím priznať, že to naozaj dobre padne tak ďaleko od domova, a to som v Austrálii len na chvíľu... Postupne ešte ochutnáme aj z ostatných pív a dáme si za štamperlík slivovice. Na pódiu hrajú miestne kapely. Prehodíme pár slov s rodákmi, ktorí sem prišli už pred rokmi, ale i nedávno a v meste a okolí žijú. Je super, že sa môžu takto stretávať – klub organizuje rôzne podujatia a na poschodí majú k dispozícii i knižnicu so slovenskými a českými knihami. Atmosféra je výborná a tak ostaneme skoro do konca. Potom už odpadneme na hoteli do postele, bol to dlhý deň!
 |
| Držková a pivo 😋 |
 |
| Výklad ako v ktorejkoľvek slovenskej krčme. Akurát, že táto nie je na Slovensku 😉 |
Sobota
Po raňajkách opäť smerujeme do centra. Konečne sa nám podarí odviezť sa historickou električkou – je to turistická atrakcia, ktorá jazdí tiež zadarmo okolo centra a na každej zastávke z reproduktoru môžeme počuť, čo je v jej okolí zaujímavé a kam sa dá ísť. Priamo vo vozni sú umiestnené reklamy a letáčiky s turistickými atrakciami a mapkami mesta. Takto sa robí cestovný ruch!
 |
| V historickej električke |
Vystupujeme priamo pred Melbourne Sealife – komplexom s morskými akváriami, čo je náš prvý dnešný cieľ. Vstupné je dosť drahé (okolo 40 dolárov na osobu), ale napokon to naozaj stojí za to. Majú tu všetko – koraly, malé pestrofarebné ryby, raje, rôzne druhy žralokov, morské koníky a draky, obrovského krokodíla, sépie, medúzy... ale aj malú ukážku obyvateľov pralesa, veľký ľadový výbeh a bazén s tučniakmi a 4D kino s premietaním krátkej animovanej doby ľadovej. So zopár dospelými a oveľa viac detskými návštevníkmi tu trávime dobré dve hodiny. Odchádzame cez strategicky umiestnený suvenírový obchod a už teraz ľutujem rodičov, ktorí budú musieť pri odchode deťom kúpiť plno zvieratiek :).
 |
| V koralovom útese 😁 |
 |
| Medúzy |
 |
| Medúzy |
 |
| Tieto ryby žijú iba v Austrálii |
 |
| Občas aj zapózovali 😊 |
 |
| Obyvateľka pralesa |
 |
| Morský drak |
 |
| Tučniaky |
Ďalší stop je trošku z iného súdka – Queen Victoria Market je najväčšie otvorené trhovisko široko-ďaleko (konkrétne vraj na celej južnej pologuli), fungujúce už od 19. storočia. Vzniklo krátko po príchode prvých usadlíkov a jeho dnešná podoba je neuveriteľná. Zachované historické obchodíky po jeho obvode, hala s čerstvým mäsom a rybami od výmyslu sveta a veľká plocha prekrytá strechami ukrýva stánky s ovocím, zeleninou, korením, orechmi ale aj oblečením a všetkým, čo si dokážete predstaviť. Človek nevie, kam skôr pozrieť, kto má rád trhoviská, si to tu užije. Všade vôňa čerstvého ovocia a zeleniny, pripravovaných jedál, vykrikujúci predavači s rôznymi prízvukmi („One dolla, one dolla, one dolla!!!“). A keďže je sobota, sú tu dnes i pouliční hudobníci na malom pódiu a v rôznych kútoch trhoviska. Celková atmosféra je úžasná a nestojí nič; ak chcete vidieť, ako žijú miestni, určite sa sem treba vybrať. Turistov tu až tak veľa nie je. Na obed si dávame grilované jedlo od Brazílčanov a šťavu z čerstvej cukrovej trstiny – chutí to vynikajúco. V Melbourne sa asi nedá zle najesť – možno je to dôsledok toho, že v meste je viac ako 3000 reštaurácií a konkurencia je privysoká. Kúpiť si ale nič nemôžeme – prevoz ovocia, zeleniny a čerstvých produktov je medzi Tasmániou a pevninskou Austráliou zakázaný a nemohli by sme si to zobrať so sebou. Škoda. Keby som tu bývala, asi nikde inde nenakupujem (dokonca aj ceny sú výhodnejšie ako v supermarkete).
 |
| Čerstvé ovocie, kam len oko dovidí |
 |
| Kontrast starého trhoviska a moderných mrakodrapov |
 |
| Opäť jeden kontrast 😉 |
Popoludní pestrosť programu doplníme návštevou starej melbournskej väznice. Dnes je tu múzeum, ktoré hovorí o fungovaní väzenia a podstatnou časťou expozície je i príbeh Neda Kellyho. Ned Kelly je austrálsky hrdina, niečo ako náš Jánošík. Už od mladosti mal potýčky s políciou, neskôr im ušiel, skrýval sa, pričom stihol vylúpiť pár bánk. Polícia si s ním a jeho bandou nevedela dať rady, počet jeho lovcov stúpal, ako aj odmena vypísaná na jeho hlavu. Nakoniec ho však dolapili v jeho dnes ikonickom, podomácky vyrobenom nepriestrelnom brnení a umiestnili práve do žalára v Melbourne, kde ho neskôr aj popravili obesením. Známym sa stal pre svoje šťastie, trúfalosť, akýsi výsmech policajným autoritám a preto, že sa zastával práv chudobných usadlíkov. Viac o ňom sa dá dočítať napríklad aj na oficiálnej stránke austrálskej vlády TU.
Do väzenia vchádzame práve vo chvíli, keď prebieha mini divadelná hra hraná sprievodcami pre návštevníkov. Ned Kelly sa práve lúči so svojou matkou, ktorá bola zhodou okolností vtedy v tom istom väzení. Onedlho nato ho popravia. Jeho posledné slová vraj boli „such is life“ (taký je život)... Šibenica, na ktorej väzňov popravovali, bola vlastne hrada s lanom a padacími dvierkami v podlahe. Vykonali tu takto približne 200 popráv, medzi odsúdenými boli aj ženy. V celách si môžeme prečítať príbehy niektorých väzňov, ale i katov, ktorí tu slúžili. Dozvedáme sa taktiež niečo o histórii budovy a fungovaní väzenia ako celku.
 |
| Stará väznica |
 |
| Jedna z ciel |
 |
| Miesto popráv |
 |
| Niektoré inštalácie boli dosť pôsobivé... |
 |
| Animácia, ako to v tých časoch vyzeralo |
 |
| Prilba, akú si vyrobil Ned Kelly 😁 |
Súčasťou vstupného je i prehliadka novšej budovy, ktorá sa ešte do roku 1994 využívala ako väzba – dočasné väzenie pre čakateľov na rozsudok. Prehliadka je zaujímavá tým, že sprievodca vystupuje v role väzenského dozorcu a s návštevníkmi sa jedná ako s väzňami. Je to celkom vtipné, ale nie až také hrozné. Pred našou dozorkyňou však máme rešpekt – hneď pri príchode nás rozdelí podľa pohlavia a musíme jej odpovedať „Áno, seržant!“. Následne niektorí z nás vyfasujú papier s údajmi väzňov – ja som bola nezodpovedná mladá vodička, ktorá niekoho zabila. Potom nás zavrie do niekoľkých ciel, zamkne, zhasne svetlo a napomína, nech sme ticho. Po chvíli nás pustí :). Presunieme sa na cvičiaci dvor, najprv mužský, potom ženský. Počas celej prehliadky sa však dozvedáme, ako to tu fungovalo, čo sa mohlo a čo nie. Dozorkyňa občas vypadne z roly a smeje sa, asi za to môžu aj vtipné poznámky niektorých návštevníkov :). Ešte pár fotiek a môžeme ísť na slobodu!
 |
| Túto fotku som musela mať 😁 |
Už je večer, chvíľku sa pomotáme v centre. Cestou na hotel si dáme na večeru suši, keď už sme na tom ázijskom jedle celý čas, a zbehneme na chvíľku ešte na festival do Sokola. Pokračuje totiž aj dnes. Nezdržíme sa však dlho, po pive sa rozlúčime a ideme spať.
 |
| Stará železničná stanica v centre mesta. Prečo ju ale obstavali nákupným centrom? |
Nedeľa
Lietadlo nám letí okolo jedenástej a tak sa nedeje už nič svetoborné. Pobalíme, odhlásime sa na recepcii a naskakujeme na autobus na letisko. Tentokrát let nemešká a onedlho pristávame v Launcestone. Ross nás vyzdvihne, berieme auto, na nedeľnom jarmoku v krásnom mestečku Evandale si dáme malý obed a vyrazíme do nášho tasmánskeho domova. A hoci nám malý výlet do civilizácie padol dobre, sme opäť radi v tichu, uprostred kopcov a pasienkov...
PS: Čo je ešte zaujímavé v Melbourne?
V Melbourne by sa toho ešte dalo vidieť dosť: je tu vyhliadková veža Eureka Skydeck, ruské kolo, ZOO, galérie, Melbournské múzeum, Štátna knižnica, botanická záhrada, lunapark, pláž St. Kilda či slávny štadión Etihad. Alebo sa môžete len tak stratiť v dave a skúsiť pár dní žiť ako miestni... Viac napríklad na www.visitvictoria.com
Zopár fotiek nielen z Melbourne nájdete aj na mojom Facebooku - Na druhej strane zemegule TU
Komentáre
Zverejnenie komentára