Na vrchole hory

Od Freycinetu ubehlo len pár týždňov a koncom novembra sme zasa „na koni“. Kam to bude tentokrát? Do tretice všetko dobré a tak mierime na hory, do národného parku Cradle Mountain (o predchádzajúcich dvoch výletoch tam sa dočítate tu a tu). A aby to nebola nuda, opäť ideme inou cestou, cez mestá a miesta, ktoré sme ešte nevideli.

Poberáme sa diaľnicou od Smithtonu smerom na Devonport. Prvým mestom, kde stojíme, je Latrobe. Strategicky hneď vedľa diaľnice je umiestnená malá továreň na čokoládu – Anvers Chocolate Factory. Založená Belgičanom menom Igor Van Gerwen v čase našej Nežnej revolúcie, je dnes táto malá čokoládovňa obľúbeným miestom turistov. Môžete si tu cez presklené pracoviská pozrieť výrobu čokolády, praliniek a koláčov a niektoré druhy zdarma ochutnať v darčekovom obchode, alebo si dať niečo z čokoládového menu v kaviarni alebo v záhrade. Súčasťou je i mini múzeum s informáciami o histórii továrne a čokolády samotnej a s vystavenými pomôckami na výrobu čokolády v priebehu časov. Neviem, prečo sme tu nikdy nezastali, odteraz budeme chodiť na čokoládu zakaždým, keď pôjdeme okolo :).

Anvers Chocolate Factory v Latrobe

Centru Latrobe dominujú historické budovy na hlavnej ulici, útulné kaviarne a obchodíky so suvenírmi a hand-made výrobkami. Vojdeme do jedného z obchodíkov, ktorý nás upútal a ocitneme sa ako v inom, rozprávkovom svete. V živote som krajší obchod nevidela. Majú tu všetko: od vtipných kníh a pohľadníc, cez hlavolamy, spoločenské hry a inteligentné hračky od výmyslu sveta, až po tematické predmety z Harryho Pottera, Pána Prsteňov, Game of Thrones či Star Wars. A ešte mnoho iného. Na to, že je tu toho toľko veľa, je obchod veľmi vkusný a jeho časť tvorí kaviareň. Veľa robí presklená strecha, tehly, drevo a koberce. Ja by som tu mohla ostať celý deň, ale musíme sa pobrať ďalej.

Jedna z fasád na hlavnej ulici v Latrobe

V obchodíku - boli tu rôzne rozprávkové bytosti

Draci a brnenia

Prútiky z Harryho Pottera

A dokonca aj sada na metlobal ❤

Takto to vyzeralo vo vnútri

A dokonca aj Santovci tu boli

O pár kilometrov ďalej sa nachádza mestečko Railton, ktoré sa hrdí prívlastkom „City of Topiary“ – Mesto sôch zo živých plotov (asi na to nemáme nejaké slovenské slovo, však?). Celkovo ich je v meste asi 150 a majú tvar zvierat, ľudí i rôznych predmetov. Nájdete tu aj jediného „živého“ tasmánskeho tigra (čo je podľa mňa celkom vtipný slovný zvrat). No ale inak v meste nič nie je, je síce pondelok, ale aj tak sme stretli dokopy asi 5 ľudí. Obedujeme v parku a pokračujeme.

Railton

Railton

Kengura musí byť

Railton

Opäť sa vezieme len chvíľku. V Kimberley sú totiž jedny z dvoch teplých (rozumej vlažných) prameňov v Tasmánii. Jazierko je v peknom prostredí na konci obce pod stromami, dokonca vedľa neho majú skosený trávnik a altánok, ale inak je dosť zanedbané a nevyzerá veľmi vábne. Je to škoda, mohla by to byť pekná turistická atrakcia. Termálne pramene mi tu dosť chýbajú, už sa teším, ako sa pôjdem zrelaxovať do Aquacity, keď prídem domov. A do sauny, tie tu tiež veľmi nemajú.

Potom si to šinieme po farmárskej krajine, až sa napojíme na hlavnú cestu do Cradle Mountain zo západu. Tá prechádza cez niekoľko dediniek, jednou z nich je aj Chudleigh, kde sa nachádza malá medová farma. Keď už dnes ochutnávame, ideme aj tam. Opäť – z každého medu sa dá ochutnať zadarmo, a že ich je dosť... O chvíľku nám je sladko až po uši, ale medy sú dosť dobré. Mne asi najviac chutili medy kombinované s orechami a tasmánsky med z Manuky – je to slávny med s liečivým, antibakteriálnym účinkom (vyrába sa aj na Novom Zélande). Ale je aj pekne drahý... Okrem ochutnávania tu majú podobne ako v čokoládovni tematické darčekové predmety, samozrejme rôzne druhy medov a medových produktov, ale najzaujímavejšia je informačná časť – o výrobe medu, včelách a podobne. Keďže je leto, majitelia majú v ponuke aj medovú zmrzlinu. Japonci všetko kupujú ako besní :).

Ochutnávka medu v Chudleigh ☺

Suveníry

Cez tento tunel včely chodili von a naspäť dnu do vnútorného preskleného úľa

Rozličné včelárske pomôcky

Keďže dnes je dosť teplo, ideme sa schladiť do blízkej jaskyne. V oblasti sú dve, pod Mole Creek Caves spadajú King Solomons Cave (Jaskyňa kráľa Šalamúna) a Marakoopa Cave (to sa nedá preložiť – Jaskyňa Marakoopa). Práve do Marakoopa Cave ideme. Stihneme akurát posledný vstup o štvrtej, je nás iba päť v skupine. Sprievodkyni sa už asi veľmi nechce, tak veľa nerozpráva, ale je celkom fajn – poukazuje nám všetko zaujímavé: jaskyňou preteká potok, v ktorom žijú „horské krevety“ , ďalej rôzne skameneliny v stenách jaskyne, nezvyčajné rozdvojené stalagmity (vznikajú, keď voda kvapkajúca zhora začne kvapkať o pár mm/cm ďalej, ale stále na ten istý stalagmit). Taktiež vidíme svietiace červy (glow worms) – v tme strop jaskyne vyzerá ako posiaty hviezdami; a tasmánskeho jaskynného pavúka veľkého ako dlaň, dokonca s vajíčkami. Asi som to už niekde spomínala, ale tento jaskynný pavúk je unikátny, žije iba v Tasmánii (príbuzný druh je možné nájsť v Južnej Amerike) a zachoval sa z čias prakontinentu Gondwana.

Marakoopa Cave

Marakoopa Cave

Marakoopa Cave

Rozdvojený  stalagmit
(zdroj: deboerdesigns.com.au)

Tasmánsky jaskynný pavúk
(zdroj: bluetier.org, L.Nicklason)

Odtiaľto už len do obľúbeného kempu pri jazere Lake Gairdner. Stále je vidno a celkom teplo, tak sa na chvíľku v jazere okúpeme a oddychujeme. Voda je ešte studená, ale aj tak to dobre padlo :). Kúsok od nás pláva vtákopysk, asi ide na večerný lov... V jazere ich pravdepodobne žije niekoľko, súdiac podľa rozčerenej hladiny na niekoľkých miestach.

Výhľad z kempu na Lake Gairdner

Ráno vstaneme skôr a o pol deviatej už v Cradle Mountain sadáme na prvú kyvadlovku k jazeru Dove Lake. Cieľom je konečne sa vyštverať na tú ikonickú horu – keď sme tu boli prvý raz tak lialo a druhý raz bol sneh. Dnes to vyzerá na krásne počasie. Prejdeme do polovice okruhu jazera a odtiaľ odbočíme na strmý chodník k jazeru Lake Wilks. Malý oddych a po skalistom chodníku s reťazami pokračujeme nahor, až sa napojíme na trasu zvanú Face Track, ktorá vedie popod horu až na jej pravý okraj - odtiaľto začína chodník na vrchol. Skrývame si jednu vodu v kríkoch, nech ju nemusíme vláčiť hore. Niektorí turisti, ktorí idú na vrchol ako na bočný trek ku niekoľkodňovej túre Overland Track, nechávajú pri križovatke celé batohy – rozmýšľam, že keby si ich tak nechali niekde v Tatrách, či by si ich o pár hodín našli na mieste :). Každopádne chodík nahor je vcelku strmý a vedie pomedzi a cez veľké skaly, vyžaduje sa aj nejaké lezenie. Prekvapuje ma, že tu nie je žiadne istenie, niektorí ľudia majú s výstupom i zostupom celkom problém – boja sa, nevedia preliezať skaly, nájsť si vhodnú cestičku a pod. Musím sa pochváliť, že my sme to zvládli celkom dobre a s časovou rezervou. Hore na vrchole si dáme obed a kocháme sa výhľadom na všetky strany. Zlezieme dolu, nájdeme fľašu s vodou a ďalej kráčame po chodníku okolo malej chatky Kitchen Hut, ktorá slúži ako núdzový prístrešok pre turistov. Je tu celkom rušno, turisti, ktorí robia Overland Track tu majú pauzu. Overland Track je akýsi kultový trek cez celý národný park, trvá 5-6 dní a má dĺžku 65 km (ak si pridáte aj bočné treky, môže to byť až 80 km). No a v sezóne si ho musíte rezervovať a stojí to 200 dolárov :). Len za to, že ho môže človek prejsť. Ale je o to dosť veľký záujem a každý rok sú termíny vybookované.

Od Kitchen Hut sa pustíme chodníkom zvaným Horse Track ponad jazero Crater Lake a končiacom na zastávke kyvadlovky Ronny Creek. Od chatky sme už nikoho nestretli až po údolie pri Ronny Creek, kde sú vždy wombaty a ľudia, ktorí ich pozorujú. Tentoraz dokonca vidíme i wombaticu s mláďatkom vo vačku! Po chvíľke pozorovania už sadáme na kyvadlovku a odvezieme sa na parkovisko.

Dove Lake, v pozadí Cradle Moutain, na ktorú ideme

Trochu bližšie k vrcholu, pri jazere Lake Wilks

Časť chodníka s reťazami

Pohľad na Lake Wilks zhora

Pohľad na Dove Lake zhora

Časť terénu, ktorý jazerá spája - tadeto sme išli nahor

Topánková fotka musí byť ☺

Výhľad na jednu stranu, kopec sa volá Barn Bluff

☺

Výhľad na druhú stranu, tadeto pôjdeme, keď zídeme dolu

Srandičky ☺

Aj trošku snehu ostalo po zime

Skalné okno

Kitchen Hut - núdzový prístrešok na trase Overland Track a pauzujúci turisti

Zhora vyzerá Cradle Moutain trošku inak.
Vrchol sa nachádza takmer úplne napravo, a zdola od Dove Lake ho teda nie je vidno.

Navigačné tabule pre turistov. Slovenské sa mi asi páčia viac ☺

Nedávno opravený chodník

Pohľad zhora na Crater Lake

Wombatie bobky - toto je taká sranda, oni ich totiž vedia robiť v tvare kociek vďaka špeciálnym svalom, a značkujú si takto svoje teritórium ☺

Wombatica

Ideme vyskúšať nové kempovacie miesto – pri jazere Lake Lea len pár minút autom od národného parku. Cesta zase stojí za to, máme čo robiť, aby sme si nerozbili spodok auta. Teda vlastne iba Jaro, ale ja v duchu šoférujem tiež a modlím sa, nech to prejdeme bez škody :). V kempe je okrem nás iba jeden stan – neskôr zistíme, že patrí asi francúzskemu páru, ale nejak bližšie sa s nimi nebavíme. Miesto je pekné, je tu náučný chodník o jazere i o údolí – údolie sa volá Vale of Belvoir. Je to staré, Aborigéncami obľúbené územie s krasovým podložím – vidíme mnoho závrtov a skál. Z infotabulí sa dozvedáme, že Aborigénci po tisícročia toto územie udržiavali nezarastené kvôli zvieratám – raz za čas ho vypálili a tým sa zničili agresívne trávy a kry pohlcujúce pastviny. Potom ho zase mohli wombaty a klokany spásať a Aborigénci mali čo loviť a jesť. Dodnes sa údolie udržuje rovnakým spôsobom a dokonca sa tu pasú aj kravy z blízkej farmy. V potokoch a jazierkach žijú vtákopysky, úhory a obrovské sladkovodné raky. Tento tasmánsky druh raka je opäť špeciálny – tieto impozantné kôrovce sa dožívajú až 60 rokov a dorastajú do veľkosti stredného psa, čo im dáva titul najväčšieho sladkovodného bezstavovca na svete. Sú chránené a pokuta za ich lov je v desaťtisícoch dolárov! V priľahlých lesoch žijú klokany wallaby, vačice, wombaty i tasmánski diabli. Jeden klokan sa samozrejme ukáže i kúsok od nás a je mu jedno, že tam stanujeme. V okolí má dobrú pašu :). Vadí mi tu jediná vec – muchy. Sú všade a sú hrozne otravné – čo nás vyženie na skorý spánok.

Takto vyzerá obrí tasmánsky rak
(zdroj: themercury.com.au)

Ráno zistím, že tie malé lietajúce potvory aj štípu, svrbia ma nohy. Pobalíme, raňajkujeme a prejdeme tú štreku autom ešte raz. Vraciame sa do Cradle Mountain a dnes si dáme niečo ľahšie: chodník zvaný Boardwalk zo zastávky Ronny Creek vedúci smerom späť na začiatok doliny. Boardwalk (niečo ako „doskový“ chodník) sa volá preto, lebo po celý čas chodíme po drevených podestách, schodíkoch a mostíkoch. Pod nami je naťahané vysokonapäťové vedenie, čiže chodník slúži aj ako jeho ochrana. Križuje rieku, vedie cez les i trávnaté porasty a ponúka zaujímavé pohľady. O prítomnosti wombatov svedčí plno ich „bobkov“ po okrajoch chodníka. Vychádzame pri tzv. „Interpretation centre“  - centre pre návštevníkov, kde si môžu oddýchnuť pri knihách, v zime i pri piecke, pozrieť si množstvo informácií o národnom parku a dokonca je tu minikino, kde bežia filmy s tématikou Cradle Mountain. Nie sú tu žiadni zamestnanci národného parku, návštevníci sa tu pohybujú sami.

Boardwalk

Boardwalk

Tasmánsky waratah

Toto je myrtle beech - druh buka, ktorý má iba takéto maličké lístočky.
Aj keď má sto rokov, stále sú takéto malé ☺

Boardwalk

Interpretation centre

Interpretation centre

Interpretation centre - vypchatý tasmánsky diabol

Ešte máme dobrý čas a tak sa motáme okolo – sú tu ešte dva kratučké chodníky: jeden vedie cez blízky kúsok dažďového pralesa a druhý sa volá Enchanted Walk (Čarovný chodník) a kľukatí sa okolo rieky, malých vodopádov a cez les. Je to skôr taký náučný chodník pre rodiny s deťmi. Končí sa strategicky pri miestnej chate s reštauráciou, ktorej sa radšej vyhneme... Zvezieme sa busom naspäť na parkovisko, sadáme do auta a poberieme sa domov. Na tretí raz sa nám teda konečne podarilo vyliezť hore, na Cradle Mountain, a tak sme s týmto krátkym výjazdom viac než spokojní. Ktovie, do tohto národného parku sa už možno nedostaneme.

Vodopády pri Enchanted Walk