Čas už beží strašne rýchlo. Po Vianociach, Novom roku, množstve odpracovaných hodín, pár potulkách po Tasmánii a trampotách s pokazenou nabíjačkou na notebook (neverili by ste, aké komplikované je zohnať náhradu) takto na konci januára konečne sedím pri počítači a píšem o ďalších zážitkoch z ciest. Už sa nám to tu kráti - do 18. februára, kedy z Tasmánie odchádzame, ostáva len pár týždňov. Dovtedy snáď dobehnem zameškané a všetko tu zaznamenám... Dnes to bude hlavne o národnom parku Freycinet, ktorý sa nachádza na stredovýchodnom pobreží ostrova.
Sobota
Je sobota, jedenásty november. Zasa sa do nášho malého auta nabalíme a vyrážame pomerne skoro. Väčšinu cesty poznáme, a preto stojíme iba vo Wynyarde kvôli doplneniu zásob, benzínu a v „šmelinárni“ - secondhande so všetkým možným - kupujeme pár country kaziet do autorádia. Rádio totiž dosť často nemá signál a z tej jednej kazety, ktorú máme, nám už celkom solídne šibe :). Dnes sme mali šťastie – našli sme Johnnyho Casha i Dolly Parton.
Zastavíme sa až na obed v meste Longford, kde sa najeme v parku. Vonku je krásne a v centre nie je veľmi rušno. Domy (a krásne vily) i obchody sú postavené v staršom anglickom štýle, mestu však dominujú parky a kostol s cintorínom. Napriek príjemnému pocitu z mestečka mám dojem, že sa tu biznisu veľmi nedarí – veľa obchodíkov, kaviarní je prázdnych a pekné priestory sú tak nevyužité.
Onedlho sa odpájame z hlavného ťahu a vezieme sa po ceste kľukatiacej sa pomedzi nízke kopčeky na východ. Už sme síce tadeto išli, keď sme sa vracali zo
severovýchodu, ale bola strašná hmla a kvôli môjmu zapálenému uchu sme uháňali domov. Dnes z vidieckej krajiny vidíme oveľa viac. Začína byť poriadne suchá – východ Tasmánie má totiž oveľa menej zrážok ako my na severozápade.
Prvou neznámou zastávkou na tejto trase je Avoca. Malá tichá obec (rozumej celkom dobrý zapadákov), ale zopár zaujímavých vecí sa tu nájde: kamenný kostol sv. Tomáša, podľa tabule 8. najstarší v Tasmánii; dve staré budovy – jedna bola kedysi súčasťou hotela, dnes v nej sídli pošta a druhá bola kedysi tiež niečo ako hostinec/ubytovňa, no dnes má súkromného vlastníka. V mestskom parku vidíme pamätník venovaný takzvaným „bush nurses“ – akýmsi pojazdným babiciam, ktoré v dávnejších časoch jazdili po okolí na koňoch, pomáhali matkám pri pôrodoch a liečili chorých ľudí. Na konci dediny si v malom podniku pri ceste nazvanom Cow Shed – Kravská búda dávame výbornú domácu jahodovú zmrzlinu.
 |
| Avoca - Kostol sv. Tomáša |
 |
| Avoca - jedna zo starých budov |
 |
| A v záhrade majú takéhoto Buddhu ☺ |
Ďalšie miesto, kde stojíme, sa volá Fingal. Podobné ako to predtým, len je tu viac ľudí. Upútala nás hlavne stará budova železničnej stanice, ktorá vyzerá dosť depresívne, nakoľko osobná vlaková doprava v Tasmánii už roky neexistuje (časť železničných tratí sa však využíva na nákladnú dopravu). Je to podobný pohľad ako u nás niekde na Horehroní alebo ďalekom východe Slovenska :). Opäť vidíme pekný starý kamenný kostol, drevenú kaplnku, elegantne ošumelé staršie domy, obchody i hotel. Na infotabuli sa dočítame, že tu žije 450 ľudí. Pýtam sa sama seba, čo tu toľkí robia? Veď tu skapal pes, v okolí nič nie je. Odpoveď však nájdem hneď za mestom, kde sa nachádza závod na spracovanie uhlia – Fingal Washery.
 |
| Fingal - starý kostol |
 |
| Fingal - tadeto sa asi vychádzalo zo železničnej stanice |
Pokračujeme pomedzi kopčeky do mesta St Marys. I tu je stará železničná stanica, o niečo krajšia ako tá vo Fingale – dnes je v nej múzeum. Vonku možno vidieť pozostatky trate, výhybky a vychodený betón na peróne... V minulosti to tu muselo byť veľmi pekné. Inak sa v meste nezdržiavame, čaká nás posledný prejazd cez kopec a sme na pobreží. Míňame snehobiele pláže, ktoré sú pre túto časť pobrežia charakteristické; jedna z nich je napríklad Denison Beach, kde sa na chvíľočku zastavíme. Ešte stále je na kúpanie chladno.
 |
| Na dlhočiznej Denison Beach |
O chvíľku dorazíme do mesta Bicheno, ktoré sa preslávilo svojou surferskou komunitou a je plné prázdninových domov. Najeme sa, avšak nezdržiavame sa tu, pretože dnes nás toho ešte čaká dosť. O pár kilometrov už vchádzame do spomínaného národného parku Freycinet, ktorý je naším cieľom. Nachádza sa na polostrove a krajina nás opäť prekvapila – vyzerá to tu totiž ako niekde v Chorvátsku či Čiernej Hore! Od pobrežia sa strmo dvíhajú tmavé kamenné hory a spolu s morskou hladinou a množstvom lodí to vytvára príjemný kontrast. Odvezieme sa až na posledné parkovisko, kde sa rýchlo pobalíme, auto pozamykáme a ideme na túru. Je šesť hodín večer.
 |
| Pohľad na NP Freycinet od Coles Bay |
To ale až tak nevadí, budeme totiž spať v kempe v polovici trasy a do západu slnka máme ešte dosť času. Berieme si všetky fľaše s vodou, ktoré so sebou máme, lebo v parku nie je žiadny zdroj vody - je tu strašne sucho. Vyberáme si chodník popri pobreží – kráčame cez les, skaly a kry, spoločnosť nám robí iba pár malých klokanov; až kým neprídeme na pláž, zvanú Hazards Beach. Zvyšok chodníka vedie priamo po nej. Vidíme množstvo zaujímavých mušlí, akýchsi želatínových morských útvarov, riasy a občas aj ryby... Pozorujeme krásny západ slnka a stále kráčame. Pláž je nekonečná, nie a nie prísť na jej koniec, kde má byť kemp! Už sa zotmelo, keď sme k nemu konečne dorazili. Okrem nás tu sú iba dva stany, a tak po chvíľke nájdeme miesto na ten náš a staviame ho. Pri odhŕňaní lístia Jaro natrafí na malého škorpióna... Sme prekvapení, nevedeli sme, že aj tie v Tasmánii sú.
 |
| Spoločnosť na túre |
 |
| Začiatok Hazards Beach |
 |
| Krásny západ slnka na Hazards Beach |
Onedlho sme nachystaní i najedení, sedíme vonku a pozorujeme hviezdy. Vypneme si čelovky, nech nás nerušia, avšak o pár minút vedľa mňa niečo šuchoce v taške s jedlom. Zapnem čelovku a asi 5 centimetrov odo mňa sa v našej taške hrabe vačica! Reflexívne ju čapnem po hlave a tak ujde. Potom mi je asi pol hodiny smiešno, že som vyfackala vačicu :). Sú riadne drzé, takto v kempoch si na ľudí zvykli a radi si pochutia na akomkoľvek jedle. Potom radšej všetko zavrieme do stanu, ideme sa ešte pozrieť na pláž a neskôr i spať.
Nedeľa
Ráno sa zobudíme na teplo v stane. Robíme si raňajky bez čaju, vody máme málo, treba si ju šetriť... Kvôli nedostatku vody meníme i plány na dnes: pôvodne sme chceli ísť na túru cez hrebeň blízkych kopcov, no nakoniec sme sa rozhodli ísť kratším chodníkom do najfotografovanejšej zátoky Tasmánie – Wineglass Bay. Pobalíme sa a prehodíme pár slov so susedmi z kempu – sú z Perthu v Západnej Austrálii a veľmi sa im Tasmánia páči. Robíme im fotku, že vraj by im deti neverili, že kempujú :). Potom sa vraciame po nekonečnej pláži. Vidíme raka (resp. kraba) pustovníka vo veľkej mušli a opäť množstvo iných zaujímavých tvorov, ktoré more vyplavilo. Asi v polovici pláže odbočujeme na chodník do „bušu“ – Isthmus Track. Stretli sme zvláštnu jaštericu a dávame pozor na hady, našťastie sa nám zatiaľ vyhýbajú. Keď takmer pri Wineglass Bay stretávame čoraz viac protiidúcich turistov, pochopíme, že pre hady je tento chodník vcelku rušný. Oproti Hazards Beach, ktorá bola takmer ľudoprázdna, je snehobiela pláž vo Wineglass Bay veľkomestom. Nečudujem sa, je tu naozaj krásne. Všetko odfotíme a poberieme sa nahor, chodník späť do východzieho bodu s parkoviskom vedie cez kopec s vyhliadkou práve na spomínanú zátoku. Stúpame po nekonečných skalných schodoch nahor, vyzerá to tu ako vystrihnuté z Flinstonovcov :). Všade samé balvany v kombinácii s piesčitou zemou a suchými kríkmi opäť ukazujú inú tvár Tasmánie.
 |
| Hazards Beach smerom od kempu - prišli sme až spoza tých kopčekov vzadu |
 |
| Rak/krab pustovník |
 |
| Odbočka na Wineglass Bay |
 |
| Nájdi na fotke jaštera 😉 |
 |
| Zátoka Wineglass Bay |
Na vyhliadku sa však vyštveráme a vmiešame sa medzi skupinky (prevažne ázijských) turistov, ktorí sa snažia spraviť si čo najkrajšie fotky. Jedno dievča má selfie tyčku s elektronickým vysúvaním i otáčaním stojanu na telefón – čo už tí ľudia nevymyslia... Keď odídu, konečne sa môžu odfotiť i ostatní. Výhľad ale naozaj stojí za to. Pokocháme sa a onedlho už klesáme nemenej strmým chodníkom nadol. Povzbudím zúfalo vyzerajúci zadýchaný starší manželský pár, že už sú skoro hore. Vyzerali, že sa im trošku uľavilo.
 |
| A takto vyzerá zátoka z vyhliadky |
 |
| Zaujímavé balvany boli všade |
Na parkovisku sa nezdržiavame, stále máme dobrý čas a tak si v nedaľekom altánku robíme obed v spoločnosti žobrajúcich klokanov. Nič im nedáme, kŕmenie divých zvierat je zakázané a môže im ublížiť. V národnom parku dnes ešte ostaneme – ďalšie kroky vedú na mys Cape Tourville. Len čo vystúpime z auta, nad hlavami nám preletí škriekajúci kŕdeľ čiernych kakadu-ov. Mini náučný chodník vedie okolo majáku a z vyhliadok je možné pozorovať morskú hladinu. Stojíme na jednej z nich, keď sa to stane. Veľryby! Vo viditeľnej vzdialenosti morskú hladinu rozbíja čosi obrovské. A hoci ich vidíme len takto zďaleka, všetci sa tomu tešíme. Napočítali sme ich päť. Práve keď sa pohneme ďalej, vravím – škoda, že nemáme ďalekohľad... A hádajte čo, na ďalšej vyhliadke bol :). A úplne zadarmo, nie na mince ako u nás napríklad na Hrebienku. Prestriedame sa s jasajúcimi Japoncami a cez ďalekohľad dobre vidíme, ako sa veľryby vyhadzujú na chrbát, vystrkujú bočné plutvy a pred ponorením mávajú chvostom. Tento druh veľryby sa volá Humpback whale – vráskavec dlhoplutvý, dorastá do dĺžky cca 15 metrov a váži aj 30 ton. Práve v období, kedy ich vidíme, migrujú od Antarktídy smerom na sever. Obrovský zážitok!
 |
| Spoločnosť pri obede |
Pondelok
Ranná rutina sa nezaobíde bez poskakujúcich návštevníkov. Tentokrát im dávame vodu – zdroj sladkej vody tu totiž asi nikde nie je a tráva je viac než vyschnutá. Sú smädné, vypijú niekoľko malých plechoviek naplnených vodou a jeden ma dokonca nechá, nech ho pohladkám :). Klokanej samičke v jednej chvíli vypadne malý klokan z vačku a potom mamu naháňa a snaží sa vliezť naspäť – je maličký, chudý a má krátku hladkú srsť. Po chvíli sa mu podarí vliezť na svoje miesto. Pobalíme, prejdeme sa po bielej pláži s priezračnou vodou a odchádzame.
 |
| Ráno na Friendly Beaches |
Kam ďalej? Vraciame sa do mesta Bicheno. Tentoraz sa tu chvíľu zdržíme: v meste na pobrežných skalách sa nachádza blowhole – morská voda vystrekujúca cez dieru v skalách. Je trošku slabá, asi je odliv – ale aj tak nás ošpliecha. Ďalšou zaujímavosťou v meste je The Gulch – morská priekopa medzi pobrežím a malým skalným ostrovom Governor Island. Ostrov s priekopou je významnou oblasťou pre život tuleňov, tučniakov, vtáctva a morských živočíchov a je chránenou morskou oblasťou. Dívame sa na ne z kopca, na ktorom sa okrem iného nachádza aj vyhliadka, ktorá kedysi slúžila na spozorovanie veľrýb v mori – ak sa nejaká veľryba objavila, miestni lovci sa v tých časoch vybrali na lov. Príjemnú prechádzku naruší iba celkom hnusný pavúk na chodníku.
 |
| Blowhole v Bicheno |
 |
| Bicheno - The Gulch |
 |
| Pavúčik |
Komentáre
Zverejnenie komentára