Je 5. júla večer, sme na ceste z Hobartu do kempu na juhu Tasmánie. Míňame malebnú dolinu Huon Valley plnú sadov, ktorá je slávna svojou úrodnou zemou a rajom pre sezónnych backpackerov; za ňou historické mestečko Franklin, prístav Port Huon a napokon Geeveston. V ňom schádzame z hlavného ťahu a stočíme to do lesa, smerom k turistickému centru Tahune. Vonku je už tma, ale kemp sme našli celkom ľahko. Nachádza sa hneď pri ceste, vedľa rieky – je to pekné miesto s ohniskami, prístreškom, obklopené vysokými stromami. Kvôli dažďu je však mokro. Vhodné miesto pre stan napokon nájdeme, postavíme ho a s ťažkosťami rozkladáme oheň... Sme tu štandardne úplne sami. Na naše prekvapenie však o pár minút prídu dve autá. Keďže po všetky doterajšie noci sme v kempoch nestretli ani nohu, čakáme, čo sa bude diať.
Z veľkého terénneho auta vystupujú dvaja „bogans“ (po našom by sme im asi povedali sedláci/vidláci). Z auta vyložia suché drevo, cider a jedlo. Pýtajú sa, či sa môžu pridať – vravíme, že teda dobre. Volajú sa Ken a Zack, jeden starší, druhý mladší. Nevyzerajú veľmi triezvo a sú vcelku ufúľaní... Dostávame od nich po fľaške cideru a rozkladajú veľký oheň pomocou ich dreva a benzínu vytiahnutého z auta. Rozumiem im asi každé štvrté slovo. Zmes slangu, prízvuku, pár promile a chýbajúcich zubov mi dáva zabrať :). No a tak sa dozvieme, že robia v blízkom meste niečo s opracovaním kameňov a do lesa si prišli spraviť večeru. Len tak.
Z druhého auta, malej modrej fiatky vyšiel nejaký chlapík, rozkladá si stan a zatiaľ nekomunikuje. Pýtame sa Kena, či je s nimi. On tvrdí, že nie - pre zmenu si myslel, že patrí k nám; tak na neho niečo pokrikuje, a po chvíli sa k nám pridá vyziabnutý mladý chalan Hannes, pochádzajúci z Talianska. Tiež si ide spraviť večeru na ohni. My sme sa na obed objedli, a tak sme večerali len sáčkovú polievku. Vcelku vtipná zostava, pomyslím si a začínam sa v duchu baviť.
Pri ohni sa rozprávame, kto je odkiaľ, čo robí a prečo... Hannes sa túla po Austrálii už druhý rok, o pár mesiacov sa chystá domov. Tvrdí, že jeho mama robí v pokladni v potravinách, tak sa chce prestrojiť za bezdomovca a takto prísť k nej do práce, či ho spozná. Nuž ja síce neviem, ako Hannes vyzeral predtým, ale k výzoru bezdomovca mu až tak veľa nechýba. Ken a Zack sú typickí roboši bez rodín, predpokladám, že polovicu výplaty minú na alkohol. Ale sú mi celkom sympatickí, myslím, že by aj chceli mať iný život, len sa im akosi nechce. O pár hodín je zábava v plnom prúde. Napokon sa priznám, že mám narodeniny, tak si zaslúžim od všetkých blahoželanie a objatie. Hannes nám ukazuje fotky z domova, býva v dedinke pod Dolomitmi a má aj fotku miestnych dievčat v krojoch. Zack sa ma pýta, ktorú by som mu vybrala za ženu, a keď ukážem na tú asi najkrajšiu, priblíži si jej tvár na maximum a úprimne mi vraví, že mu doprajem! A opäť ma vystíska. Na sebe má mikinu s textom: slobodný/zadaný/nemám čas na takéto somariny – so zaškrtnutou treťou možnosťou :). Ken, trochu šušľavý štyridsiatnik nás však aj niečo naučí: ukáže nám stromy, ktorých kôra je veľmi dobrým materiálom na zapálenie ohňa; aj nás poučí, z ktorých je najlepšia a ako ju použiť. Fakt to funguje – už sme tak odvtedy párkrát oheň bez papiera zapálili.
Nakoniec, po asi desiatom rozlúčení Ken so Zackom o pol jedenástej odchádzajú. Chvíľku sa ešte rozprávame s Hannesom a ideme spať, máme toho na dnes už dosť. Zaspávam asi v priebehu minúty.
Ráno sa aj napriek tomu zobudíme skoro, ešte stále prší. Kým sa Hannes zobudí, máme za sebou raňajky a sme pobalení. Tak sa s ním rozlúčime a ideme trochu vyššie do lesov. Dá sa ísť dvoma smermi – do spomínaného turistického centra Tahune, kde sa nachádza platený chodník ponad stromy, ale takmer 30 dolárov sa nám za to nechce dať; a tak si vyberáme ten druhý smer – k hore Mt Hartz. Cesta je dosť rozbitá. Zastavujeme na troch miestach – pri obrovskom spílenom strome, na príjemnej vyhliadke Waratah a pri chodníku k vodopádom Arve Falls. Chodník k nim je už v alpínskom prostredí a samozrejme tu nie je široko – ďaleko nikto. Vodopády možno nie sú z tých nakrajších v Tasmánii, ale aj tak sú pekné a prechádzka na čerstvom vzduchu padne vhod. Odtiaľto sa už vraciame naspäť do Geevestonu. Vidíme Hannesa, ako práve odchádza z kempu a stojíme ešte pri jednej zaujímavosti – vyhliadke s názvom Lookin Lookout. Je to vlastne vyhliadka v lese, ktorá informuje o dávnejšej ťažbe dreva v tejto oblasti a ponechali tu aj pozostatky techniky, napr. historickú ťažnú lanovku.
 |
| Spílený strom - teda to, čo z neho zostalo |
 |
| Arve Falls |
 |
| Arve Falls |
V Geevestone sa opäť napojíme na hlavný ťah na juh. Zastavíme sa v Southporte na kávu, okrem prístavu a pár domov tu inak nič také nie je, ale na náprotivnej strane zálivu vidíme idúci historický vláčik. Tento vlak odchádza z neďalekej zátoky Ida Bay, tiež je to dosť drahé (32 dolárov/os.), tak sme zase za „socky“ a vláčik oželieme. Namiesto toho ideme do jaskyne. V okolí sa nachádzajú dve – propagované Hastings Caves a neznáma Mystery Cave. Volíme dobrodružnejšiu možnosť - Záhadnú jaskyňu. Odbočka k jaskyni sa nachádza hneď za železničnou stanicou Ida Bay, cesta sa samozrejme po pár metroch mení na rozbitú. Pomaličky po nej napredujeme. Miestami sa rozdvojuje, ak by sme nešli podľa mapy v mobile, tak to určite nenájdeme, raz sme dokonca zle odbočili. Nakoniec nájdeme parkovisko, berieme čelovky a vchádzame do lesa. Chodník je dosť blatistý, onedlho máme špinavé celé nohy. Les je však krásny, v jednom mieste musíme prebrodiť potok a popri chodníku vidíme zbytky po baníkoch alebo drevorubačoch – topánky, staré fľaše, železá... A ak dávate pozor, všimnete si aj pne stromov, ktoré boli vyrúbané špeciálnym spôsobom – do kmeňa sa vyrúbali zárezy, kde sa vložila doska. Na tú dosku sa potom drevorubač postavil a tak rúbal do kmeňa. Onedlho prídeme aj k pravdepodobne bývalému lomu, na skalách sú položené kusy hrdzavých koľajníc. Po celý čas nám robia spoločnosť zvláštne vtáky, vyzerajúce ako divé pávy a vydávajúce neuveriteľné zvuky. Po neskoršom pátraní som zistila, že ide o vtáka menom Superb Lyrebird (má aj slovenský názov – lýrochvost hrabavý), ktorý je vyobrazený i na austrálskej desaťcentovke a je známy tým, že vie imitovať ostatné vtáky, ale aj rozličné iné zvuky! Boli veľmi zaujímavé a ku niektorým sme sa priblížili aj na dva metre. Od lomu je to k jaskyni už len pár minút. Práve z nej vychádza starší pár s deťmi, ktoré vyzerajú dosť nadšene. Nasadíme čelovky a opatrne vchádzame do nej aj my. Nie je to nič pre klaustrofobikov – jaskyňu vymyl potok a je tam riadna tma, pohyb v nej si vyžaduje dosť lezenia po skalách a prechádzanie cez úzke medzery. O pár minút sme už umazaní, ale stojí to za to. Potok vedie do hĺbky a ktovie, ako ďaleko. Trávime tu asi hodinu, prezeráme si skaly, stalaktity i stalagmity a zurčiaci potok. Áno, platené jaskyne majú možno krajšiu výzdobu, sú pohodlnejšie, ale tomu pocitu, že môžete ísť v jaskyni kam chcete a čokoľvek si obzrieť a chytiť, je na nezaplatenie.
 |
| Banské/drevorubačské relikty |
 |
| Mystery Cave - Tajomná jaskyňa |
 |
| Mystery Cave - Tajomná jaskyňa |
 |
| Stopy po drevorubačoch |
 |
Asi takto to mohlo kedysi vyzerať
(wikipedia.org) |
 |
| V starom lome |
 |
| V starom lome |
 |
Lyrebird - lýrochvost
(wikipedia.org) |
Špinaví a šťastní sa vraciame tou istou cestou. Stretávame bosého španielsky vyzerajúceho chalana, ktorý to s blatom vzdal a asi sa radšej vyzul – pýta sa, či je to ešte ďaleko. A už takmer pri parkovisku dve dievčatá, ktorým poradíme zobrať si čelovku, aby aj niečo v jaskyni videli. Na to, že je tá jaskyňa úplne zastrčená a neupozorňujú na ňu žiadne značky, sa mi zdá celkom navštevovaná.
Akonáhle sadneme do auta, spustí sa lejak. Čaká nás posledný úsek cesty, na najjužnejšie miesto Tasmánie, kam sa dá dostať autom. Cesta nie je bohvieaká, šmýka sa, tak ideme pomaly a po čase konečne prídeme na cíp s názvom End of the World – Koniec sveta. Víta nás tu obrovská socha veľryby a výhľad na okolité more. Informačná tabuľa tvrdí, že z tohto bodu je to bližšie to Antarktídy ako do Cairns na severe Austrálie! Odtiaľto sa dajú ešte podniknúť pešie túry do okolia i na úplne najjužnejší bod Tasmánie. Na parkovisku si urobíme rýchly neskorý obed. A koho nestretneme – Hannes je tu s ďalším kamarátom, vraví, že ráno blúdil tri hodiny v lese, kým sa dostal naspäť... Rozlúčime sa teda naposledy a odchádzame zasa na sever. Hľadáme miesto na posledný nocľah tohto výletu. Vyhliadli sme si jedno pri ceste, ale je plné blata, musíme ísť ďalej. Nakoniec sa zložíme priamo v Geevestone, na lúke pri miestnom Klube veteránov a žien. Mestám sa síce vyhýbame, ale je tu celkom ticho a okrem nás iba jeden stan a divé husi na potoku.
 |
| Na tasmánskom konci sveta |
Po zotmení sa ešte ideme prejsť do centra. Vyzerá celkom opustene, až kým nezistíme, že všetci sú v miestnom komunitnom centre. Chvíľu váhame, ale potom vojdeme, nikto nás nevyhadzuje - tak si kupujeme pivo a od chlapíka vyzvedáme, o čo tu ide. Dozvedáme sa, že miestni obyvatelia každý mesiac organizujú takýto komunitný večer, vždy niekto niečo navarí, upečie, vyrobí, donesie to sem a predáva to ostatným zúčastneným. Sú tu stoly, stoličky, pozorujeme miestnych ako jedia, popíjajú pohár vína alebo pivo a rozprávajú sa. Je otvorené aj vedľajšie informačné centrum. Výťažok z takejto akcie ide na komunitu – buď sa niečo opraví, postaví, alebo sa peniaze venujú dôchodcom a deťom. Príde mi to ako celkom dobrý nápad, aspoň sa všetci stretnú a vymenia pár slov a je to na úžitok celému mestečku. Každopádne sa tu cítime veľmi príjemne.
Potom sa už poberieme spať. Ráno nás čaká cesta domov. Keď vstaneme, zistíme, že zase v noci mrzlo! Raňajkujeme, balíme a vyrážame. Jazda v rannom opare má svoje čaro, naskytnú sa nám až gýčové pohľady na kotviace bárky na mori za hmly so slnkom nad kopcami... Dojem trošku pokazí ranná špička v okolí Hobartu, ale prejazd zvládneme aj tentokrát. Kým zájdeme do Launcestonu, míňame mesto Bagdad (zaujímalo by ma niekedy, podľa čoho dávali tým mestám a dedinám mená); historické mesto Kempton, ktoré je tiež súčasťou odsúdeneckej histórie – bola tu vojenská stanica a zastavíme sa aj pri blatových stenách postavených odsúdenými pri mestečku Jericho.
 |
| Ráno na predmestí Hobartu |
 |
| Kempton |
Ostáva nám už len jazda po diaľnici. Kedysi na jej mieste bola hlavná cesta medzi Hobartom a Launcestonom - ako som spomínala v prvej časti, prepájala severný prístav ostrova s južným. Ale až teraz si všimnem pripomienku tých časov – popri diaľnici sú na kopčekoch sochy: hliadkujúci vojaci dávajúci pozor na bezpečnosť cestujúcich, konský povoz, ale aj lúpežníci... S pocitom, že po stopách odsúdených by sa mal vydať každý, kto tento prekrásny ostrov navštívi, spokojní mierime do nášho dočasného tasmánskeho domova.
Komentáre
Zverejnenie komentára