Na druhej strane zemegule

   Prvé dni voľna využívame na spoznávanie blízkeho okolia. Už vieme, kde v Smithtone nájdeme potrebné obchody, poštu, banku, benzínky, lekára... Pre turistov tu veľa zaujímavostí nie je, i keď mesto leží priamo pri mori v zátoke Duck Bay. Pri brehu je umiestnený mestský park, promenáda so strojmi na cvičenie a rybári majú k dispozícii prístav. Z mestskej vyhliadky je dobrý výhľad na okolie. Pre mňa najzaujímavejšou budovou v meste je stará fabrika na maslo a slaninu, o ktorej som zatiaľ zistila len to, že bola založená začiatkom 19. storočia a svojho času bola najproduktívnejšia v Tasmánii. Dnes už nefunguje a budova chátra, čo je škoda. Duck River Butter&Bacon Factory cca v r. 1950 (eheritage.statelibrary.tas.gov.au)    Oveľa zaujímavejšie je blízke mestečko Stanley. Keďže náš dom je na kopci, máme na Stanley, a hlavne jeho dominantu – The Nut, parádny výhľad. The Nut (Orech) je hranatý kopec vulkanického pôvodu, niečo ako náhorná plošina. Hore sa dá ...

Z Launcestonu vyrážame po severnej diaľnici smerom do Devonportu. Po ceste vidíme mierne „africkú“ krajinu, pokrútené kaučukovníky na suchých rovinách v kombinácii s červenou zemou nám ju veľmi pripomínajú. Kde-tu sa začínajú objavovať aj prvé farmy s hovädzím dobytkom a ovcami. Cesty sú vo vynikajúcom stave, max. rýchlosť je tu 110 km/h, a tak sme raz dva v Devonporte. Ten je jedným z väčších tasmánskych miest a dominuje mu prístav, z ktorého sa dá plaviť obrovským trajektom na pevninu. Trajekt sa volá Spirit of Tasmania a spravidla sa plaví do Victorie a späť každý deň.  Spirit of Tasmania (Zdroj: www.cruisinmotorhomes.com.au ) Z Devonportu pokračujeme po pobreží smerom na Burnie. Cestou sa zastavíme na pláži v Sulphur Creeku so zaujímavými skalami. Burnie je posledným veľkým mestom, ktoré míňame a odtiaľto je krajina už menej osídlená a divokejšia, pribúdajú lesy a kopce. Ešte stále je dopoludnie a tak máme čas, prestávku si urobíme na plážach Sisters Beach a Boat Harbour ...

Na letisku v Launcestone nám batožinu skontroluje okrem strojov a ľudí aj pes. Austrália má prísne pravidlá pre dovoz potravín, rastlín a pôdy a kontroly sú dôkladné, aby sa vylúčilo dovezenie nepôvodných organizmov. Trvá to však iba chvíľku a naskakujeme do vopred dohodnutého transferu do mesta. Je skoro ráno, náš hotel je ešte zatvorený, tak rozmýšľame, čo ďalej. Našťastie si môžeme batohy zadarmo odložiť v úschovni na autobusovej stanici. Bez lístka a akýchkoľvek otázok a ešte aj s úsmevom :) Potrebujeme vybaviť veľa vecí, je piatok a v nedeľu už chceme byť v cieli, tak máme čo robiť. Ideme najprv do infocentra, kde nám ochotne so všetkým poradia a aj na mapke vyznačia, kde nájdeme jednotlivé úrady a miesta. Na ulici sa nás dvakrát spýtajú, či sme nezablúdili a či nepotrebujeme pomoc. Alebo len tak prehodia pár slov o počasí. Kde sme to prišli? Prvou zastávkou je Service Tasmania, niečo ako náš mestský/obecný úrad, ale s viacerými službami štátu. Chceme si kúpiť auto, ale na...

Tasmánia, domácimi prezývaná aj „Tassie“, je ostrovným štátom patriacim k Austrálii. Od najbližšieho štátu pevniny, Victorie, je oddelená približne 200 km širokým Bassovým prielivom (Bass Strait). Má rozlohu približne 68 000 km2 a žije tu niečo cez pol milióna obyvateľov, pričom okolo 40 % z nich žije v hlavnom meste Hobart a jeho okolí. Okrem hlavného ostrova, ktorý je 26-tym najväčším ostrovom na svete, patrí pod štát Tasmánia aj 334 malých okolitých ostrovov. Tasmánia v Austrálii (wikipedia.org) Nazýva sa aj ostrovom inšpirácie, jablkovým ostrovom alebo dovolenkovým ostrovom. Keďže veľká časť územia, až 45 %, je zahrnutá v prírodných rezerváciách, národných parkoch alebo svetovom dedičstve, je tu príroda divoká a častokrát človekom nedotknutá. Veľkú zásluhu na tom má aj politické zoskupenie - niečo ako „strana zelených“, ktorá tu má väčšinu moci a tak sa o svoju prírodu štát primerane stará.  Oficiálnym mottom krajiny je „plodnosť a vernosť“. Pôvodnými obyvateľmi T...

Je 14. marca 2017 dopoludnia a práve som vyrazila žltým vlakom z Popradu, mesta s najkrajším výhľadom na Slovensku. A možno aj na svete. Je mi celkom smutno, práve som sa rozlúčila s rodičmi s vedomím, že sa najbližší rok, a možno aj dlhšie neuvidíme.  Aspoň že je utorok, vo vlaku je minimum ľudí a tak si ma nikto nevšíma. Po pár minútach sa nejako vzchopím a užívam si pohľad na svoje obľúbené hory. Nech ma počkajú, veď ja sa vrátim... Posledné mesiace boli vcelku hektické. Po viac než troch rokoch dať výpoveď v práci bolo náročné, a urobiť tak deň pred Vianocami ešte náročnejšie. Rozhodla som sa iba v ten deň, ešte bez udelených víz, ale v dobrej viere, že v marci vyrážame za dobrodružstvom do Austrálie. A keďže som zistila, že dať výpoveď v januári by už bolo neskoro, nebolo inej možnosti... Po vianočnom oddychu a utriedení myšlienok to už išlo rýchlo. V práci dorobiť, čo sa dá, postupne sa odsťahovať z Bratislavy (odkiaľ som tam mala vecí na 4 plné autá, mi je doteraz záhado...